The sensual journalist

15.

Ahojte sensualisti. Opäť po dlhšom čase niečo pridávam, no nezabudla som na Vás! ♥ Verím, že Vám to tento týždeň vynahradím a snáď pridám ešte jednu kapitolku okrem tejto. Užite si túto časť, spoznajte Theonovu minulosť...

w/loooove mysteriousgirl213

-----------------------------------------------------------

THEON:

Premýšľal som, čo urobím s extrémne ťaživým kilogramom metamfetamínu v mojej aktovke. Šmaril som ju na zadné sedačky a nervózne som klepkal po volante, kým som cúval z pracovného parkoviska. V rádiu hralo neznesiteľné country, no ja som bol ako v tranze. Neustále som si prehrával dnešný rozhovor so Salomem a špekuloval, ako z toho vyviaznem živý. Zachytil som svoj odraz v spätnom zrkadle. Doriti, takto sa nemôžeš tváriť. Theon, rob s tým niečo!

A v tom som si spomenul na svoju bujarú mladosť. Na prvú potiahnutie z trávy... Začalo to tak nevinne, až mi pri týchto spomienkach bolo clivo. Zahodil som výchovu svojho otca ako keby to bol len nejaký ťaživý kameň na duši. Namiesto toho som sa rozhodol „vybiť si zlosť" na matke. Doteraz som vlastne netušil, čo bolo tým spúšťačom. No vzťahy s matkou sa ani nedali nazvať nejakým putom, bolo to skôr len ťaživé utrpenie, ktoré zmizlo ako odliv vody a nechalo vás trápiť sa na prázdnom pobreží. Presne takto na nič som sa cítil každý jeden večer. Tak dlho som si líhal s prázdnom v srdci a duši, až som sa jedného dňa rozhodol, že ho zaplním. Drogami, netriezvosťou a zväčša falošnými priateľmi. A tak sa to pomaly stávalo kolobehom mojej mladosti, ktorý som mal tak rád. Vtedy som to nevnímal ako ilúziu, ale ako tú najkrajšiu verziu reality. Každý večer sme sa s partiou vybrali do neďalekej štvrte Skid Row, kde sme si zabalili za gram trávy. Boli to plné noci smiechu, kradnutia, neviazaného sexu a zážitkov. No po čase nám už nestačilo dať si „brčko" do nálady, a tak sme prešli na „bongá" z plastových fliaš. Naberalo to stále väčšie obrátky. Sprejovali sme miestne budovy. Mali priestupky voči zákonu. Blúdili mestom do úsvitu. Môjmu otčimovi to spočiatku prišlo podozrivé. No nikdy nespravil nič, čím by ma potrestal, a tak som mal pocit, že môžem čokoľvek na svete. Naše city sa čoraz viac ochladzovali, až boli nakoniec rovnako mrazivé ako s matkou. Prestal ma vnímať a bolo to obojstranné. Už som sa ani necítil ako dieťa svojich rodičov. Otec sa nepýtal, čo mi je. Stále mu stačila odpoveď „u kamoša". Na viac sa nepýtal. Aj keď som mal nemalé kruhy pod očami, aj keď som schudol pätnásť kíl, aj keď som pravidelne zvracal, aj keď som kradol starožitnosti z domu, aby som mal čo do nosa. Nikdy.

Neostalo to očividne len pri tráve. Skúšali sme „éčka", LSD, kokaín, a napokon samotný perník. Práve preto ma táto aktovka tak ťažila. Boli to moje najdesivejšie zážitky, pre ktoré som si takmer zahodil vlastný život. Biely prášok vtedy znamenal to najsvätejšie, čo som si vedel v tej dobe predstaviť. Bola to modla, ktorej som sa klaňal. Modla, ktorá nahradila matku. Modla, ktorá utlmila všetky moje trápenia. Modla, vďaka ktorej som skončil na odvykačke...

Prežil som ťažkú minulosť, s ktorou sa spájalo predovšetkým jediné meno - Cody Cunningham. Dalo by sa povedať, že sme si spolu prešli nebom i peklom. To on jediný mi pomôže zbaviť sa toho ničivého bláznovstva. Len čo som sa dovliekol do svojho bytu, začal som hľadať jeho meno v adresári. Dúfal som, že tam ešte stále je. V mojich devätnástich rokoch to pokojne mohla byť „rýchla voľba", no teraz sú našťastie tieto časy preč. Dúfal som, že číslo ostane nezmenené. Šanca však nebola veľká. Mobily a karty sme v tej dobe menili ako na bežiacom páse. Snažiac sa uniknúť zákonu sme museli byť naozaj vynaliezaví. Osobný odber v rovnakom čase bol najväčšou istotou, ktorú sme v tej dobe mohli mať. Opletačiek s políciou sme už mali už dosť, nechceli sme skončiť ešte aj za mrežami. Aká irónia, že teraz hájim takých, akým som kedysi býval aj ja.

„Cody?" vytočil som zmienené číslo, a dúfal som, že na mojej strane stojí šťastena.

„Haló?" ozval sa neistý hlas na druhej strane. Patril však žene. Pátranie bude teda najskôr márne...

„Tu Theon...Blackloire," odvetil som, „kedysi to bolo číslo Codyho Cunninghama, madam."

„V podstate stále je," odvetila žena, „som jeho bývalka."

***

Codyho bývalá ma navigovala presne tam, kam sa odohrávali všetky nočné mory mojej minulosti – štvrť Skid Row.

Nachádzala sa stredovýchodnej časti L. A., a takmer celú jej plochu zaberali svetlé vykradnuté budovy, na ktorých sme milovali trénovať naše „umelecké schopnosti". Všade to páchlo akýmsi lepidlom, a všade sa potulovali bezdomovci. Robili neskutoční bodrel, kradli, aj keď nebolo veľmi z čoho. Jedinou výhodou tohto miesta bolo to, že bolo pomerne vyľudnené a len máloktorý z „obyvateľov" bol pri zmysloch. Tento fakt osmelil všetkých dílerov k akcii a obchod s drogami v tejto štvrti doslova prekvital. Obrovské množstvo špiny, povaľujúcich sa stanov a neprispôsobivých občanov spôsobovalo to, že sa tam ledva chcela priblížiť mestská polícia. Niežeby na to nemali dôvod, štvrť však bola tak hnusná, že aj podrážka topánky sa bránila vstúpiť na jej povrch. Topánky tu však hrali obrovskú rolu, zviazaný pár prehodený cez elektrickú šnúru, značil miesto stretnutia s dílerom. Boli dokonca očíslované. Od jedna až po dvadsať. Naším obľúbeným, ako sme to vtedy nazývali – spotom, sa stalo práve dvanáste. Neveľký park za gigantickou svetlou budovou predstavoval vhodné miesto na nerušené prevzatie „dodávky". Pamätám si na spočiatku šťastné hodiny na lavičkách v Skid Row, tie sa neskôr premenili na menej šťastné, a potom sa prepadli na úplne dno. Neraz som spal obklopený bezdomovcami, ktorí mi ukradli ešte aj použitú injekčnú striekačku. Bolo to strašné. To všetko pre mňa symbolizovala štvrť Skid Row, o to viac som sa obával stretnutia s Codym. Nemal však telefónne číslo, a jediným miestom, o ktorom vedela jeho bývalá priateľka, bolo Skid Row. Nasucho som preglgol, zdalo sa, že nemám na výber...

Ďakujem krásne za to, že čítate tento príbeh a ja môžem svoju radosť zdieľať spolu s Vami. ♥ Budem rada za každé prečítanie, vote, či komentár. ♥

#staysensual♥