The sensual journalist

36.

Ahojte sensualisti! Dnes opäť kapitolka pre Vás. Ďakujem za každé prečítanie, skutočne ma to teší a motivuje pokračovať. ALE JE TO SKUTOČNE DOPÍŠEM, verte mi hehhe. Už mám takmer 100 strán napred, avšak stále musím toho veľa dokončiť. Takže stay w me on this huuuge journey. ♥ LOVE U ALL! V dnešnej kapitolke sú Rebecca a Theon na Caspianovom koncerte, táto časť knihy je troška obsažnejšia, tak verím, že si ju užijete, tak veľmi ako ja! <3

***

„Dnes vyzeráš úžasne, teda nie len dnes," pozrel sa na mňa a napočudovanie sa jeho vážny pohľad nevytrácal.

„Ty ma vôbec nepočúvaš," zmätkovala som.

„Dal som ti niečo, čo Mendoza nikdy neurobil. Pochvalu," žmurkol a vychutnával si svoj hviezdy moment.

***

„Dobre teda, počúvaš ma, ale reaguješ príliš nevhodne," opravila som sa.

„Je niečo nevhodné na tom, že si tak sk*rvene krásna?" opäť pokračoval a do vážneho pohľadu sa mu vkrádal drobný úsmev. Netušila som prečo, ale drobný vulgarizmus pri takejto pochvale na mňa zapôsobil ako veľmi účinné afrodiziakum. Občas som sa bála priznať si pocity, ktoré mi Theon spôsoboval.

„Toto si jednoducho ty. Komentovať, kým ma nenecháš v úzkych," odpovedala som radšej vyhýbavo.

„Takže to priznávaš?" provokatívne sa na mňa díval a jeho obočie bolo v dokonale rovnej línii. Prebodával ma pohľadom, čo ma privádzalo do šialenstva.

„Čo?" zmätená zo všetkej tej intenzity, strácala som pojem o tom čo je skutočné a čo nie.

„Že ti spôsobujem, napríklad jemnú arytmiu srdca?" odhalil rad žiarivých zubov a čakal ako budem reagovať. Pri tom celom bol tak dokonalý, že som mala pocit, že mi skutočne spôsobuje drobnú arytmiu.

„Nie," odvrkla som a rozhodla sa radšej venovať jedlu. Na scénu, chvála Bohu, došiel nejaký moderátor večera. Bolo jedno, kto to bol, hlavné bolo, že som nemusela čeliť Theonovej neumiernenej samoľúbosti. Ach tí blíženci, ak by mohli zrejme by chodili najradšej samy so sebou. (Aj keď priznávam, že boli skutočne ohnivo príťažliví. Hm, kiež by som to nemusela tvrdiť.) Rýchlo som sa pozrela cez kvety na jeho stranu stola a zaregistrovala som, že so mňa stále nespustil oči. Dobre tak, možno by dokázal chodiť aj on so mnou... analyzovala som v duchu.

„Ako si vedel, že budem mať tmavomodré šaty?" začala som z iného uhla. Tentokrát budem ja tá, ktorá udáva smer konverzácie.

„Čože?" kučeravé pramene vlasov mu padali na tmavé rovné obočie, kým napichoval na vidličku tenký plátok prosciutta.

„Ako to, že si sa so mnou zladil?" zopakovala som o čosi hlasnejšie. Moderátor sa totiž snažil rozpútať interakciu s publikom, čo vyvolalo väčší šum po celej sále.

„Lebo som kompatibilný viac ako si myslíš," povedal zamatovým hlasom a tentokrát sa na mňa vôbec nepozrel. Bol tak protichodný. Vlastne som takmer nevedela s akým človekom zdieľam tak súkromné veci. O to viac som túžila spoznať jeho myšlienkové pochody.

„Zaujímavé. Tak ty si myslíš, že vieš čítať moje myšlienky? Pochabé." odvrkla som ironicky a opäť vliala kúsok benzínu do našej konverzácie.

„Napríklad to prosciutto, určite mi ho s radosťou venuješ," hypnoticky sa pozrel a ja som zaváhala, pretože mal pravdu. Mäso som nejedla už dobré dva roky. To však nestačilo na to, aby bol certifikovaný čitateľ mojich myšlienok.