The sensual journalist

19.

Ahojte sensualisti! Opäť po krátkom čase nová kapitolka. Chcem vydať tento príbeh čo najskôr, aby som pre Vás mohla písať opäť ďalšie kapitoly, pretože zatiaľ sa (popravde) strácam v tom, čo som plánovala a čo nie. Tak enjoy, a nebojte sa stále tvorím a myslím na TSJ, veď mám na to teraz predsa čas!

Rebeccin pohľad:

V kaviarni bolo plno napriek pomerne skorým hodinám. Mňa však čakal vopred rezervovaný stôl na terase. Bolo krásne neskoré ráno a všade naokolo sa hmýrila množstvo chodcov, cyklistov ba dokonca korčuliarov. Takéto rána ma vždy dobíjali extrémnou dávkou energie. Náš stôl jemne zahaľovala svetlohnedá látková strieška. Sedela som na drevenej palete s huňatými vankúšikmi zladenými do béžovej a bielej. Bolo to nádherne zladené. Dokonca samotná ja, som ladila so všetkým navôkol. Na maličkom stole trónila sýtoružová gerbera v drobnej priesvitnej váze. Bolo by krásne spraviť si tu fotografiu, pomyslela som si nachvíľu. No z úvah ma vyrušil Dawsonov príchod.

„Dobrý deň prajem, slečna Swan," zdvorilo mi podal ruku.

„Dobrý deň, pán Dawson, potešenie je na mojej strane," odvetila som zdvorilo. Preston Dawson vyzeral pre niektorých možno ako priveľký intelektuál, no mne sa jeho vzhľad zdal naozaj sympatický. Dohladka vyholená hlava prechádzala v tvári do strniska, ktoré malo hnedo-hrdzavú farbu. Teplé hnedé oči boli ukryté pod kruhovými dioptriami. Celkový dojem dotvárali kaki nohavice, ktoré sa trakmi napájali na bielu jednoduchú košeľu. Tá bola ozvláštnená oranžovým motýlikom, čo sa mi zdalo nanajvýš odvážne avšak priam elektrizujúco pútavé. Videla som ho už viackrát, no vždy to boli len nejaké fotky z konferencií či besied. Takto naživo vo mne vzbudzoval celkom iný dojem. Menil sa z nedostupného intelektuála na príjemného extroverta.

„To sú sedmokrásky," nadhodil celkom nečakane, čim si potvrdil svoje extrovertné skóre.

„Áno," odvetila som jemne v rozpakoch a venovala som rýchly pohľad do svojho lona.

Ešte nás vyrušila nachvíľu čašníčka, no len čo sme sa zhodli na karamelovom latté a malom presse zmizla.

Vytiahla som si svoj svetlozelený notes a zahľadela sa na vopred pripravené otázky. Zdalo sa, že to bude celkom príjemný rozhovor a ja som nechcela strácať drahocenné minúty zbytočným zdržiavaním. Bezhlavo som sa teda pustila do prvej otázky.

„Hneď v úvode nášho rozhovoru by som chcela našim čitateľom priblížiť potenciálne prospešné segmenty nášho trhu, v ktorých by Los Angeles mohlo vynikať. Pán Dawsom, čo si o tom myslíte? Čo je pre nás „zlatou baňou", z ktorej by sme v budúcnosti mohli teoreticky ťažiť." Venovala som mu ešte stále trochu nesmelý, avšak o čosi istejší pohľad ako na začiatku a zapla som nahrávanie na mobile.

Dawson vyzeral byť milo potešený prvou otázkou a veľavravne sa rozrečnil: „Viete, L. A. je krásnym prístavným mestom, táto skutočnosť nám pomáha jednak v oblasti turizmu, a jednak v oblasti lodiarskeho priemyslu. Máme tu nádherné pláže, množstvo architektonických pamiatok, množstvo múzeí či nádherné historické centrum. To všetko ľudia zbožňujú. Sme tou Amerikou, ktorú chcú ľudia vidieť a zažiť. Sme dokonca tou Amerikou, ktorá produkuje tie najlepšie filmy svetového rázu. Každý chce mať fotku v Hollywoode," zasmial sa a opäť pokračoval vo svojom vysvetľovaní.

„Práve preto by som ešte viac rozvíjal tento druh terciálneho sektora. Investoval by som možno do istých druhov propagačných reklám a lákal sem čoraz viac nadšencov. Máme čo ponúknuť, sme veľmi bohaté mesto, ktoré, podľa môjho skromného názoru, môže využiť svoj potenciál ešte viac ako doteraz," usmial sa.

„Hovoríte teda, že by ste sa zamerali na služby a cestovný ruch, áno? Spomínali ste aj lodiarsky priemysel, vedeli by ste nám to priblížiť?" usmiala som sa a cítila som sa čoraz uvoľnenejšie. Preston Dawson bol veľmi komunikatívny človek, ktorý mal ku každej mojej otázke nespočetné množstvo odpovedí a dodatkov. Bol to všestranný človek. Vo svojej stereotypnej predstave by som si v živote nepredstavila človeka, ktorý sa venuje normalizácii ekonomiky, ako niekoho, kto oplýva takou dávkou energie a netradičnosti. Vždy som si ich predstavovala ako nudných zatrpknutých pánov v šedých oblekoch, ktorí sa sťažujú na každú nepatrnú odchýlku od „normálnosti". Preston Dawson však moje predsudky razom vypudil. Postupne sme smerovali náš rozhovor k čoraz závažnejším otázkam, až sme sa dostali k spomínanej predraženej diaľnici. Ani tu ma však názory Dawsona nesklamali.

„Rozhodne by som uprednostnil firmu, ktorá má primeranú cenovú politiku. Takýto klientelizmus by určite nemal patriť do napĺňania štátnych cieľov. Prepáčte za môj pomerne ostrý prejav nesúhlasu. Môže to iste pôsobiť subjektívne, no je to v podstate len číry fakt a spravodlivosť, ktorá by sa mala uplatňovať za každej situácie," povedal a následne dopil posledné mililitre karamelovej kávy v krásnom ozdobnom pohári. Moje presso bolo už dávno dopité. Dawsonova úprimnosť mi imponovala. Všetky dôležité body a myšlienky, ktoré mi pri rozhovore napadli, som si poctivo zapísala. Dúfajúc, že to potom budem vedieť rozlúštiť. Krasopis veru nepatril medzi moje silné stránky. Už som dokonca počula zopár trefných komentárov, že by som sa mala prihlásiť na kurz kaligrafie. Nebol to najhorší nápad, vždy ma táto „jednoduchá" činnosť pomerne fascinovala, no nikdy som tomu nepripisovala veľkú dôležitosť. Možno raz, pomyslela som si. Ešteže sa dnes robí všetko elektronicky.

„Ďakujem vám veľmi pekne, pán Dawson. Myslím si, že to bol naozaj plodný rozhovor a čitatelia budú nadšení aspoň spolovice ako ja," zhodnotila som nakoniec a milo som sa usmiala.

„Potešenie bolo na mojej strane, slečna Swan. Vlastne, celý rozhovor bol príjemnejší než som si predstavoval," prezradil.

„Tak s týmto sa stotožňujem," naozaj ma to jemne pobavilo a potešilo zároveň.

„Myslím si, že by sme mali tento okamih zvečniť," usmial sa, „aspoň naše dnešné outfity za to stoja." Žmurkol a potom urobil niečo, čo som naozaj neočakávala.

„Pane, mohli by ste nás prosím odfotiť s touto krásnou dámou?" Hnedovlasý chlapík v bledomodrej košeli bol síce prvotne prekvapený, no v milistotine sa na jeho tvári objavil priateľský úsmev.

„Samozrejme."

A tak sa Preston natlačil na voľné miesto na mojej sedačke. Obklopený vankúšikmi, zelenými popínavými rastlinami a samozrejme mojou šokovanou prítomnosťou, nás oslovený chlap zvečnil. Vzápätí som sa dožadovala fotografie. A naozaj, bola to vskutku vydarená fotka. Preston ma decentne, avšak stále veľmi priateľsky, oblapil rukou za rameno. Dokonca jeho kaki nohavice ladili s mojimi sedmokráskovými šatami. Na tvárach sme mali prirodzený úsmev a konečný dojem dopĺňala aj minimalistická sýtoružová gerbera.

„Ako na titulku Forbes," zavtipkovala som.

„No minimálne na titulku New Era," tvrdil promptne.

„Pouvažujem o tom," odvetila som, aj keď som nevedela, čo by na to povedal Mendoza.

Po vydarenom rozhovore som sa rozhodla, že si pôjdem nakúpiť. Už dlhšie zívala moja chladnička prázdnotou a ja som nemienila dotovať stále donáškové služby. Jednoducho, chcelo to konečne prevetrať aj moje „kulinárske schopnosti". Bola som tak nadšená z vydareného rozhovoru, že som takmer skákala. Tak rezko som si vykračovala. Boli asi dve hodiny poobede a ja som sa cítila ako po adrenalínovej jazde na kolotoči. Svet sa zdal jednoduchý. Vykračovala som si námestím a pozorovala som okoloidúcich. Na istých tvárach sa zrkadlilo rozhorčenie, inokedy smiech. Stretala som slabučkých starcov so psíkmi, ale aj nadšených športovcov, ktorí využívali slnečné lúče na relax. A samozrejme v skorých poobedných hodinách som zazrela aj množstvo párov, čo ma opäť privádzalo k osudnému piatku. Nachvíľu som si predstavila, ako vedľa mňa kráča statný muž s uhrančivým pohľadom a závideniahodnými kučeravými vlasmi. Chcela som ho lapiť a lačne pobozkať. Okej Becca, mala by si sa upokojiť a ísť radšej na ten zmienený nákup. Toto mi ozaj nerobilo dobre.

----------------------------------------

Páčila sa Vám táto kapitola? Neváhajte mi dať vedieť v komentároch ♥

w/ loooove mysteriousgirl213