The sensual journalist

47.

Ahojte, sensualisti. Tentoraz som kapitola nepridala v nedeľu, ale pridávam ju dnes, v pondelok. Verím, že mi to odpustíte, ale momentálne sa toho na mňa nakopilo celkom dosť. Snažím sa stíhať povinnosti (medzi ne patrí aj kapitola v nedeľu) a popritom sa tak-nejak nezrútiť z môjho celkového rozpoloženia, hahah. Ale nebojte sa, ďalší týždeň bude kapitolka v nedeľu! Verím, že aspoň vy sa máte dobre, určite mi o tom dajte vedieť. ♥ Ďakujem za vašu podporu! V dnešnej kapitole sa dozviete šokujúce priznanie Caspiana!!

***

„Vieš čo, sadám na prvý autobus a idem," Zdalo sa, že terapia od mamy bola síce nepýtaná, ale o to viac než žiadúca.

Burbank, moje rodné mesto vzdialené len 19 kilometrov, ktoré bolo takmer druhým Hollywoodom sa mi dnes zdalo dnes ako pozvánkou do Dubaja. Náramne natešená som nasadla do najbližšieho autobusu. V batikovanom tričku a svetlomodrých legínach so slúchadlami v ušiach som sa cítila ako pravá tínedžerka. Teplý slnečný novembrový deň som síce odštartovala menším tradičným behom na autobus, no o to viac som sa tešila na maminu domácu polievku.

Neveľký bungalov broskyňovej farby ma vítal pár minút pešo od druhej zastávky v Burbanku. Nadýchla som sa plnými dúškami a užívala si teplý vánok, ktorý jemne pristával na mojej tvári.

***

Rebeccin pohľad:

„Bakki," veselo som pribehla k nášmu staručkému psovi. Bol to miešanec vlčiaka a zlatého retrívera. Hnedé sfarbenie podedil po mamke vlčiaka, no povahu, huňatú srsť a stavbu tela mal skôr po ockovi retríverovi. Milovala som ho, hoci bol napoly hluchý a jeho rýchle životné tempo sa zmenilo na pokojné a vyspelé.

„Ty ma už nespoznávaš?" huhňala som naňho detským hlasom. Odpoveďou mi bolo zabrechanie a rýchle vrtenie huňatým chvostom. Samozrejme, že ma poznal. Veď ja som bola vždy tá, ktorá sa s ním najviac hrávala. Po nostalgickom stretnutí Bakkiho a mňa som s otvorenými ústami obdivovala mamine muškáty, biele ruže a rododendron.

„Toho roku sú krásne, že?" oslovila ma z vchodu dverí.

„Nádherné," objala som ju, „som rada, že si mi zavolala."

„Nebyť mami, ani by si neprišla," zakričal z kuchyne otec a ja som sa len pousmiala.

„Vtipný ako vždy."

Vkročila som do žltkastej kuchyne a všade navôkol rozvoniavala šošovicová polievka. Vo váze sa beleli mamine biele ruže a za stolom si otec čítal sobotňajšie noviny.

„Ešte raz ich hodí Bakkimu do ňufáka a budem sa sťažovať," hundral naoko otec a usmieval sa.

„Ale prestaň oco, vieš, že Bakki si prežil neraz ťažšie veci," usmiala som sa objala ho.

„Ako keď som ho vláčil na našom podomácky vyrobenom „aute" dole ulicou a tváril sa pritom, že som šofér formuly F1?" zachripel Caspian z vchodu.

„Alebo keď sme mu dali na predné labky kolieskové korčule?" pridal sa Josh.

„Braček, teba som nevidela takmer pol roka," cerila som zuby ako malá.

„A mňa nič?" ozval sa Caspian, na čo sme sa všetci spoločne dali do smiechu.

„Teba som videla ešte len pred troma dňami mojko. Nechaj ma vystískať Josha."

„Dobre, dobre, len aby som ti potom nechýbal," usmieval sa Caspian.

„Tak veľké rodinné stretnutie, a to všetko kvôli tvojej šošovicovej polievke?" začala som.