Prečo ja?

6.

Cas:

Všade bola tma.
Ticho.
Počula som pípať niečo vedľa mňa.
Chcela som otvoriť oči no nedalo sa.
Snažila som sa pohnúť.
Do ruky mi prišla obrovská bolesť až som zasyčala a nakoniec otvorila oči.
Bola som v nemocničnej izbe.
Pozrela som sa na ruku.
Bola v sádre.
Začala som sa rozpamätávať z toho čo sa stalo v škole.
Ako mi priškripol ruku.
Pozrela som sa dookola.
Nikde nikto.
Len ja v bielej nemocničnej izbe s prístrojmi, ktoré boli na mňa napojené.
Vošla do izby sestrička.
"Och. Zoudila sa!"
Kričala na chodbu.
Hneď do izby, vtrhli moji rodičia.
Začali sa jeden cez druhého prekrikovať, že som si to spôsobila sama.
Vyvaľovala som na nich oči.
Ešte toto mi povedia?
Že si za to môžem sama?
Nemiešala som sa do hádky tých dvoch vedela som, že oni majú pravdu len jednu.
A to tú svoju.
"Mami? Oci? Môžete na chvíľu odísť?"
Spýtala som sa ich tým najkľudnejším tónom akým som vedela.
"A to už prečo? Nás z tadiaľto vyháňaš?"
Povedala mama.
"Nie, ale chcem sa spýtať niečo sestričky."
Už len rodičia mi tu chýbali, aby sa tu hádali pred sestričkou.
"Nemôžeš sa ju spýtať pred nami?!"
Vyčítavím pohľadom na mňa pozrel otec. Bože, to nechápu že sú tu na obtiaž? Je mi ešte horšie, ako keď som spala.
"Prosím vás nechajte ma lsamote s vašou dcérou. Potrebujem jej skontrolovať ruku a či je v poriadku."
S úsmevom ma zachránila sestrička.
Vďaka bohu, že tu je normálna osoba.
Podráždení, vyjdú von na chodbu, kde sa začnú znovu hádať.
"Ďakujem."
Opätovala som jej úsmev.
" Nie je zač. Poznám takýto typ rodičov a viem aké to je."
"Prepáčte, ale chcela som sa spýtať ako dlho tu som a ako je na tom moja ruka? "
Aj keď viem, že je určite zlomená.
"No,... viete ste tu deň. A odpadli ste keď vás brala záchranka."
Povedala jemne nech nezostanem v šoku.
"Vaša ruka je rozmliaždená na niekoľkých miestach, takže sa vám to zranenie bude dlho hojiť a ťažko. Ale nebojte, zvládnete to a budete fungovať ako doteraz."
Fíha takže rozmliaždená.
Nečakala som.
A ešte k tomu, som tu 24 hodín.
Neviem ako si budem písať poznámky, nie to robiť bežné veci.
Jesť?
To bude pohroma.
"Musíte ju mať v kľude, aby sa vám to nezhoršilo, aspoň nejakých 6 mesiacov a potom začneme s rehabilitáciou. Bude to dlhý boj ale všetko sa dá do poriadku."
S úsmevom sa so mnou rozlúčila a vyšla na chodbu.
V nemocnici, mám zostať ešte 2 dni.
Pre istotu aby sa mi zdravotný stav nezhoršil.
Budú mi dávať lieky na bolesť.
Mohli by mi dať aj lieky na moju psychiku, aby som zvládla byť doma.