Prečo ja?

32.

Cas:

Už som vám dakedy vravela ako neznášam rána, keď ma dačo alebo dakto zobudí?
Tak práve toto ráno, teda predobedie, ma musela samozrejme zobudiť mamina.
Prišla k mojej posteli a mierne na mňa zakričala.
"Cas vstávaj."
Ja som sa pretočila na druhý bok a ostala ležať.
Odišla a keď už som bola na hranici medzi spánkom a bdelosťou, tak znovu na mňa zakričala, tentoraz až z kuchyne.
"Caaas. Vstávaj. Ideme vyzdvihnúť tvoju sestru!"
Aaaaaach bože.
Môžete si ju vyzdvihnúť sami.
Za ani nie minútu, počujem zase moje meno.
"Caaaas. Nemáme na to celý deň. Vstávaj!"
Dýchala som.
Nádych a výdych.
"Caaaaas. Vstávaj!"
Boha.
Nemám tu ani pokojné ráno cez víkend.
Posadila som sa na posteli s rozcuchanými vlasmi a nepríjemnou náladou.
Postavila som sa a šla do kúpeľne si spraviť moju rutinu.
Z kúpelky som vyšla zahalená v uteráku a hľadala niečo na seba.
V tejto obrovskej skriny mám toľko vecí, že si nemám čo dať na seba.
Nakoniec po hodine rozmýšľania som si našla modré rifle s vyvýšeným pásom k tomu hnedý opasok a navrch som si vzala čierne tričko.
Na to som si obliekla čiernu mikinu ktorá mi siahala po zadok.
Ako doplnok som si vzala strieborný náhrdelník BFF v tvare zlomeného pol srdca.
Zišla som dole schodmi a pripravila si jogurt s chia semiačkami a cukrom.
Mamina pobehovala po celom dome ako zmyslov zbavená.
"Cas, nevieš kde má Teresa tú veľkú športovú tašku do ktorej si balí veci?"
"Nie mami. Neviem."
Odpovedala som jej.
Všetko u nás doma sa točí okolo najstaršej dcéry.
Ako inak.
Mne keď dačo chýba mi rodičia povedia, že som si na to mala dávať pozor.
Akože, prepáčte ale tak som zabudla na to. Veď som človek a človek robí chyby a ZABÚDA!
Tak dik.
Dojedala som jogurt keď mi v tom cinkla správa.
Na mobile mi svietilo meno Lis.

Lis: nešla by si som ňou do obchodu?   
        Idem kuknúť nové knihy. 😍❤️❤️

Ja: nwm musím sa spýtať rodičov.             
     Chcú aby som s nimi šla po sestru.
     😒😒

Lis: ježiiiš to si nemôžu ísť po vlastnú 
       dcéru sami? No dobre spýtaj sa
       ich. Čakám kladnú odpoveď 😘

"Mamiiii?"
"Čo je?"
"Mohla by som ísť s Lis von?"
"Teraz?"
"Áno."
"Veď ideme po tvoju sestru."
"Ja viem, ale ja jej tam chýbať nebudem."
"No neviem. Spýtaj sa oca."
Oco bol vonku.
Už stál pred autom.
Tak som sa s hlasným povzdychom postavila a šla za ním.
"Ociii?"
"No?"
"Mohla by som ísť s Lis von?"
"Nejdeme po tvoju sestru?"
Pretočila som očami.
"Hej ideme, ale nemohla by som zostať doma? Šla by som s Lis von."
"Tak dobre, ale nabudúce ideš s nami."
"Ďakujeeem."
Otočila som sa a už som písala Lis.
Zatiaľ, mi stihla napísať ako dlho mi to trvá.

Lis: tak už ti povedali?

Lis: si tu?

Lis: akože, ako dlho trvá kým ti
        povedia áno alebo nie?

Lis: žiješ?

Ja: žijem. Môžem ísť s tebou 😉
      O koľkej ideme?

Lis: za 15 min. nech si oblečená.
       😘❤️❤️ Prídem k tebe.

Ja: oki. ❤️

Išla som hore schodmi do mojej izby, aby som sa pripravila.
Ako, myslím špirálu si dať, rúž atď.
Nie.
Ja sa nemaľujem.
Nedávam si žiadne očné tiene a už vonkoncom nie make up.
Mačka mi ležala na posteli a chrnela.
Ja som si ešte dačo pozerala na instagrame aby mi ubeholo tých 15 minút.

Ahojte.
Ďalšia časť.
Čo hovoríte?
❤️❤️❤️