Prečo ja?

4.

Cas:

Vošla som do domu.
Už z vonku som počula ako sa rodičia hádajú. Nechcela som sa s nimi stretnúť.
Rýchlo som sa vyzula a namierila si to do izby. Prebehla som po pri nich.
Vedela som, že nemá cenu sa tam zdržovať.
V mojej izbe som si otvorila okno a pozerala sa na západ slnka.
Aspoň tem ma ukľudnil.
Blbý deň.
A dúfam, že zajtrajšok nebude až taký zlý.
Pustila som si hudbu a rozmýšľala nad tým aké by to bolo keby som tu nebola. Mohla proste zmiznúť.
Utiecť od tohto života.
Niekam ďaleko kde sa budem cítiť dobre, sama sebou.
Kde sa nebudem musieť hádať a počuť hádky mojich rodičov.
Niekam kde by som našla svoju lásku.
Kto by mi pomohol v ťažkých chvíľach. Žiadne kamošky tu pre mňa nie sú. Každá povie " Som tu pre teba." no keď ju potrebujem, tu pre mňa nie je.
Mojej BFF nechcem ničiť náladu a vešať jej to na nos, keď sa raz za čas stretneme.
Takže tu nikoho takého nemám.
A potrebovala by som takého človeka.
Frajera nemám.
Aj keď by som chcela.
Chcela by som cítiť, že ma niekto na tomto svete má rád.
Rovnako ako ja jeho.
Zaspávam s pocitom, že som sama.

Ráno sa zobudím.
A zase sa to všetko opakuje.
Ležanie ešte 5 minút po budíku, hygiena, raňajky : ovsené vločky s banánom, oblečenie, šperky a auto ktoré ma vezme do školy.

V škole sedím a vedľa mňa je ten idiot.
Nič mu nevravím a ani on mne.
Aspoň niečo pozitívne.
Mám blbú náladu a dokázalo by ma vytočiť všetko.
Neznášam takúto náladu.
Som tichá neprehovorím celý deň a podráždená už len, že sa na mňa niekto pozrie.
Už len posledná hodina a idem na úžasný obed.
Poslednú hodinu máme nezáživnú geografiu.
Už mi aj v žalúdku škvŕka od toľkého hladu.
Jack sa na mňa pozrie.
Nevenujem mu môj pohľad.
Nemám naňho náladu.
"Čo ti je?"
Spýta sa.
Nesprávny deň a v nesprávny čas.
"Nič."
Odpoviem mrzuto.
Už len z môjho tónu, by človek vedel zistiť, že sa mi má dnes vyhnúť.
No jeho prípad to nebol.
"Čo ti uleteli včely?"
Spýta sa ma s pobaveným výrazom na jeho ksichte.
Áno je pekný.
Hneď v prvý deň si získal pozornosť celej školy.
Hlavne báb.
No povahovo... je to proste idiot.
"Choď do riti Jack."
Vypluľula som naňho podráždene.
Celý očervenel od hnevu.
No ďalej nič nepovedal.
Zazvonil zvonček ktorý oznamoval, že sa konečne skončila škola.
Pribehla som k svojej skrinke.
Prezúvala som sa.
Keď som sa zdvihla a ešte stále sa opierala o skrinku, niekto zabuchol tú svoju, ktorá bola nado mnou.
Mala som tam ešte ruku a tak som zvrieskla od tej bolesti.
Hneď ku mne niekto pribehol a otváral skrinku.
Moja ruka vyzerala, ako keby ju prešiel parný valec.
Vydela som krv.
Po prvý raz v živote som si pomyslela, že omdliem.
No našťastie som neomdlela.
Zo školy volali záchranku, ktorá tu bola o 5 minút.
Vzali ma rovno do nemocnice, kde mi dali anestéziu.
Potom som už nič nevidela, len tmu a ticho.
A v tej chvíli som si pomyslela aké je to ticho a tma pekné.
Nič ma tu nerušilo.
Žiadna hádka.
Či uštipačné slová mojej sestry.
Len ticho a kľud.

Prečo ja?
Prečo som musela prežiť taký život?
Len nepokoj v rodine.
Žiadna láska.
A žiaden priateľ.
Prečo?

Ahojte.
Môžete sa tešiť na ďalšiu časť, ktorá bude z pohľadu Jacka.
Dúfam, že sa vám zatiaľ príbeh páči. Píšte komentáre, čo vám prišlo fajn a čo nie.
A budem sa snažiť zlepšiť. ❤️❤️❤️