Prečo ja?

57.

Cas:

Poznáte ten pocit, keď nie ste schopný urobiť nič?
Takto som sa cítila pri Teresinej nemocničnej posteli.
A keď som sa vrátila domov.
Nespoznávala som to tu.
Ticho.
Nikde nikoho.
A to je ten okamich, kedy som si uvedomila, že nemám nikoho.
Len moju sestru na pokraji života a smrti.
V dome všetko vyzeralo pochmúrne.
Vôbec to tu nevyzeralo ako ešte pred 4 dňami.
Plné maminho kriku a sestriných nadávok a sťažností na moju adresu.
Ani si neviete predstaviť ako mi to chýba.
Ten život.
Cítim sa prázdna.
Ako škatuľka.
Malá škatuľka od zápaliek, no vnútri bez nich.
Práve 2 z nich zhoreli na popol.
Jedna je zhorená do polovice a tá ďalšia je zlomená.
Tá zlomená je moje srdce.
Tie dve ktoré zhoreli boli mama a oco.
A nakoniec tá do polovice zhorená je sestra.
Tmavou chodbou som vyrazila vpred.
Kráčala po vŕzgajúcich schodoch až do mojej izby.
Kde som sa zrútila na zem.
Ani som si nepomyslela, že mám ešte dostatok sĺz na prelievanie.
Schúlila som sa do klbka na zemi a vypúšťala posledné slzy a vzlyky.
Plač.
Bolesť.
Smútok.
A tá nekonečná prázdnota.
Už len malý kúsok a neudrží to moje srdce.
Stačí aby ma niekto popostrčil a spadnem do tej hlbokej priekopy.
Z ktorej sa už nedostanem na povrch.
Po 2 hodinovom plači, vzlykov sa moje psychické rozpoloženie už neudržalo.
Smútok nahradil hnev a nenávisť.
Prečo ma tu nechali samú?
Prečo ma opustili?
Aký mali na to dôvod?
Nenávisť k nim rástla.
A hnev som už nemohla nijako skrotiť.
Veci z police som hádzala o zem, stenu.
Prevrátila som kreslo, sviečky a nakoniec hodila do steny vázu a rámik s našou fotkou, ktorý sa následne rozbil.
Do vlasov som si zašla rukami.
Nevedela som čo ďalej.
Hnev ma na chvíľu opustil.
Aby som si uvedomila, čo som spravila.
Rýchlo som podišla k rozbitému rámiku s fotkou.
Snažia som sa ho dať dokopy.
"Nie, nie, nie, nie..."
No čo je už raz rozbité, sa nedá zlepiť do pôvodného stavu.
A znovu som prepukla v silný plač.
Zložená na zemi, s rozbitými a rozhádzanými vecami som sa utápala v smútku.

Ani neviem ako dlho som už doma.
Deň?
Dva?
Pojem o čase som dávno stratila.
Nemám chuť na nič.
Ani sa pozrieť do mobilu aký deň je.
A pripomenúť si, že už je to možno 5 dní čo mi zomreli rodičia?
Nie.
Nepripúšťam si to.
Nemohli odísť.
Nemám už chuť žiť.
Načo je dobré žiť, keď už tu nikto nie je na kom by vám záležalo?
Prečo tu ešte som?
Pokojne môžem odísť za nimi.
Aj keď nadšení nebudú.
No aký zmysel má tu ostávať?
Čakať, či sa nestane zázrak a moja sestra tu bude so mnou?
Môže to trvať roky.
A možno sa už ani len nezobudí.
Budem na tomto svete sama.
Čo je to žiť?
Už sama neviem.
Pozrela som sa konečne niekde inde ako len do stropu.
Do okna.
Aká rýchla a bezbolestná smrť by to bola?
Bolelo by ma niečo?
Ak áno bude to menej bolieť ako to čo teraz cítim.
Pomaly som sa pozviechala zo zeme.
Pristúpila k oknu.
Zapadalo slnko.
To posledné čo uvidím bude západ slnka.
Pekné.
Otvorila som okno.
Jednu nohu som dala von z okna.
Druhú som tiež presunula, tak aby mi visela.
Sedela som na parapete okna a čakala na správnu chvíľu, kedy sa odhodlám opustiť tento svet.
Bude za mnou niekto smútiť?
Nie.
Veď nikoho tu nemám.
Všetci sú preč.
Pozrela som sa dole.
Zelená tráva sa podo mňou týčila.
Aká mäkká asi je?
Posledný krát som sa nadýchla čerstvého vzduchu.
Asi jediné čo mi bude chýbať.
Aspoň na chvíľu pocítim aké by to bolo letieť.
Rukami som sa išla odstrčiť.
No v tom do izby vtrhla osoba, ktorá na mňa niečo zakričala.
Obzrela som sa na osobu.
Isaac.
Prepáč.
Že musíš vidieť moju smrť.
Usmiala som sa naňho.
A posledná vyronená slza, mi stiekla po líci.
Odstrčila som sa.
Aký oslobodzujúci pocit.
Lietam....

Ahojte.
Keď som toto písala chcelo sa mi plakať.
Píšte komenty.
❤️💔❤️