Prečo ja?

51.

Jack:

Išiel som domov.
Zabáčal som, no v tom mi do cesty vbehlo dievča.
Prudko som volantom trhol do strany.
Posledné momenty som rozmýšľal len na ňu.
Cas.
Už ju nikdy neuvidím.
Nikdy ju nepobozkám.
Nikdy neuvidím jej úsmev.
Nikdy jej nepoviem, že ju milujem.
Áno.
Milujem ju.
V mojich posledných chvíľach života to zistím.
Auto nabúra do stromov a ja už len cítim neuveriteľnú bolesť hlavy.

Zobudil som sa na otravné pípanie.
Aha.
Pípanie prístrojov.
Nemocnica.
Ten nemocničný pach by som spoznal všade.
Snažil som otvoriť oči.
No nedalo sa.
Hlava ma bolela.
No bolesť som cítil aj v pravej nohe, rameni a v boku.
Krk.
Ani neviem, že ho mám.
Cítim sa ako nadrogovaný.
To bude asi anestézia.
Znovu sa pokúsim otvoriť oči.
Tento krát sa mi to podarí.
Na chvíľu ma oslepilo slnko, ktoré presvicovalo z okna.
No ako prvé som videl tie biele steny.
Fakt som v nemocnici.
Dvere sa otvorili a v nich bola sestrička.
Hneď ako ma uvidela, niekoho dala zavolať.
Vošla moja mama a sestra.
Mama ma hneď objala.
Jej objatie som sa snažil opätovať.
No bolesť ma neopustila.
Zasyčal som na čo sa mama odtiahla.
"Som rada, že si v poriadku."
S bolesťou všade.
"Čo sa stalo?"
"Mal si autonehodu."
"Autonehodu?"
"Veď nemám auto."
Mamina bola vystrašená.
"Čo si naposledy pamätáš?"
"Bol som s vami doma. Pozerali sme film. Ja, ty a Izi."
Teraz sa jej na tvári zračilo veľa emócií naraz.
Po chvíli prišla doktorka.
Chcela aby mama s Iz odišli.
"Dobrý. Viete čo sa naposledy stalo? Ešte pred tým než ste havaroval?"
"Dobrý. Nepamätám si že by som havaroval. Bol som doma a pozeral s rodinou film."
"Pán Harris. Myslím, že máte strau pamäti. Havária bola škaredá. Nabúrali ste do stromu. Pravdepodobne ste sa snažili vyhnúť divej zvery. Mali ste otras mozgu, zlomenú nohu, vykĺbené remeno a vetva stromu vám preťala kožu a prebodla vám pravý bok.
Boli ste v ohrození života. Ale teraz ste v poriadku. "
Aha.
"Vaša pamäť by sa mala po čase vrátiť."
"A kedy to asi bude?"
"To vám nevuem s presnosťou povedať. Môže to potrvať týždeň alebo rok, roky kým sa vám vaša pamäť vráti."
"Aha. Ďakujem."
Doktorka odišla a ja som v izbe ostal sám.
Spal som.
Rozprával sa s Iz a mamou.
Otec si nenašiel čas.
Ako inak.
A neskôr prišiel za mňou Isaac.
"Ahoj."
"Ahoj."
"Ako žiješ?"
"Blbo. Ty?"
"Aaale. Nič nové. Inaak priviedol som sem niekoho."
Pozrel sa na dvere ktoré sa otvorili.
Stála v nich zelenooká baba.
Mala slzy na krajíčku.
"Ahoj."
"Ahoj?"
Isaac sa hneď na mňa pozrel.
"Stalo sa ti niečo?"
"Stratil som pamäť. Ale viem kto je moja rodina a kamošov."
Zvráštil obočie.
"A čo si nepamätáš?"
"Asi posledný mesiac, dva?"
To dievča za Isaacom sa rozplakalo.
Slzy jej tiekli dole prúdom.
"Pa-pamätáš si ma?"
Povedala plačlivým hlasom.
"Nie. Prepáč ale neviem kto si."
Isaac sa na ňu pozrel s ľútosťou v očiach.
Kto je to?
Bola mi blízka?
Prečo si na ňu neviem spomenúť, ak bola pre mňa dôležitá?
Stále som to nechápal.
Rozbehla sa preč.
Isaac na ňu volal ale márne.
"Cas! Počkaj!"
Cas?
Tak sa volá?
Cas.
Cas.
Cas.
Nič.
Nikto sa mi nezjavuje pod tým menom.
Isaac sa na mňa pozrel.
"Čo?"
"Aaale nič."
Ničomu som nerozumel.

Ahojte.
Nová časť.
Dúfam, že sa páči.
Píšte komemty.
❤️❤️❤️