Prečo ja?

52.

Cas:

Keď som ho videla na nemocničnom lôžku, chcelo sa mi plakať.
Mal obviazanú hlavu obväzom, zlomenú nohu a nechcem vedieť čo ešte.
No keď som počula, že nevie kto som, niečo sa vo mne zlomilo.
Bolesť ktorú som cítila bola v srdci.
Ani neviem kedy, mi slzy pretiekli von.
Aha.
Tak toto je ten pocit, kedy nezmôžeš nič.
Bolí to.
A veľmi.
Záleží mi na Jackovy.
Mám ho rada.
Čo, že ho mám rada, ja ho milujem!
Teraz už viem, poznám ten pocit.
Je to láska.
Ktorú teraz nevedomky pošliapal.
Zničil.
A zahodil veľmi ďaleko.
Isaac ma chcel zastaviť aby som neodchádzala ale ja som nemohla.
Nedokázala som sa postaviť tomu, že na mňa zabudol.
Že ani len nevie moje meno.
Že si vôbec nepamätá naše bozky, tú vášeň, ktorá bola medzi nami taká silná.
Tie naše malé hádky.
To ako sme sa dokázali doťahovať ako malé deti.
Zabolelo to.
Bolí to.
Utekám preč z nemocnice.
Ďaleko od neho.
Čo najďalej ako sa len dá.
Nádej.
Moja nádej vyhasla tak rýchlo ako vzrástla.
Strach.
Ten tu už nemal miesto.
V mojom srdci bola prázdnota, smútok, hnev a veľmi veľa bolesti.
Nedá sa to opísať.
Moje nohy ma unášali celým mestom.
Bežala som.
Slzy mi stále stekali dole prúdom.
Láska.
V jednej chvíli zapĺňala moje srdce a v druhej zmizla.
Zlomil moju lásku k nemu.
No on ani len o tom netuší, čo nevedomky spravil.
Slnko už zapadalo a ja som sa konečne dostala domov, kde som svoje náreky vypúšťala do vankúša.

Ďalší deň.
Škola.
Keď som sa zobudila na ten otrasný zvuk budíka, vedela som že dnešok bude ťažký.
A bola to pravda.
Prešla som do kúpeľne, kde som sa zľakla svojho odrazu v zrkadle.
Vlasy smerujúce do všetkých svetových strán, veľké čierne kruhy pod očami a červené oči.
Niekto by ma mohol považovať za upíra.
Už mi len chýbali dva ostré tesáky.
Snažila som sa vytvoriť zo seba aspoň napodobeninu človeka.
Make up mi veľmi nepomohol s tými kruhmi.
A vlasy?
O tých veľkých trsoch slamy?
Nevyjadrujem sa.
Ako mátoha, som sa dotrepala na školské chodby.
V lavici som sedela sama.
Jack.
Do očí sa mi nahrnuli slzy.
Zjavila sa mi spomienka na ten nechápavý pohľad, ktorým ma obdaril.
Uprimne?
Malo by mi to byť jedno.
Nie som jeho frajerka, ani rodina.
No aj tak ma to bolí.
Akoby mi na milión kúskov roztrieštil srdce.
Len láska takto smrteľne bolí.
Nevydržala som a po líciach mi začali sekať prúdy teplých sĺz.
Učiteľka sa asi zľakla.
Poslala ma sa ukľudnit na chodbu.
Vzala som si všetky veci a utekala na školské vécka.
Zabuchla som dvere a zamkla sa na prvom vécku, ktoré bolo najbližšie k dverám.
Plakala som.
Už som to v sebe nedokázala udržať.
Všetky pocity a zlomené srdce som vypustila na povrch.
Vzlyki bolo určite počuť až na chodbu, no vtej chvíli som nemyslela na nič iné ako na Jacka a pošliapanú, zabudnutú lásku k nemu.
Po dobrej polhodine strávenej na vécku, som bezducho kráčala preč zo školy.
Vietor mi bol spoločníkom na ceste domov.
On mi zotieral slzy.
Prechádzala som okolo autobusovej zastávky kde sme sa prvý krát stretli.
Keby som mohla vrátila by som čas.
Vrátila ho na úplný začiatok, tam kde sme začali.
A možno, by som ho v živote mať už nechcela.
Spomienky sa vynárali vždy, keď som prešla cez nejaké miesto, kde som ho stretla.
Bolelo to.
Všetko.

Moje srdce.
Moja duša.
Moja láska.

Všetko toto keď vás bolí je na nevydržanie.
Ani neviete ako ďalej žiť.
Bez tej bolesti.
Konečne som došla domov.
S uplakaným ksichtom som sa hodila do postele a svoje náreky vypúšťala, do mojho starého priateľa vankúša.
Nič horšie sa mi nemohlo stať.
Táto bolesť bola najväčšia akú som kedy zažila.
Horšia už neexistuje.
No opak je pravdou.
A to som si ešte v tej chvíli neuvedomila...

Ahojte.
Nová časť.
Dúfam že sa páči.
Píšte komenty.
❤️❤️❤️