Prečo ja?

10.

Cas:

Prišli sme pred jeho dom.
Bol veľký.
Nie, bol obrovský.
Biely s poschodím a balkónom. S veľkou záhradou a verila by som keby tu mali aj bazén. Otvoril dvere do domu a mne sa tak naskytol pohľad na predsieň a obývku. Všetko bolo zladené do bielej farby. Harris zašiel do kuchyne a ja som ho nasledovala. No čo iné mi zostávalo?

V kuchyni bol veľký biely stôl s bielymi stoličkami. Kuchynská linka bola z bieleho mramoru a nad ňou boli biele skrinky. Vedľa kuchynskej linky bola chladnička ku ktorej sa pobral Harris.
"Chceš dačo?"
Spýtal sa ma.
Fíha, úplne iný človek ako ten v aute.
"Nie diky."  no porozmýšľala som " Ak by si mal vodu?"
Zobral zo skrinky, ktorá bola fakt dosť vysoko sklenený pohár a naplnil ho v dreze vodou.
Podal mi ho.
"Ďakujem."
Hľadala som v tej plátenej taške, čo som mala z nemocnice, lieky na bolesť.
Po dobrých 3 minútach som ich konečne našla. Vybrala som si jeden a hodila do úst. Následne ho zapila vodou. Nie je to tak, že by som si myslela, že mi to hneď v sekunde pomôže od bolesti, ale pevne som v to verila.
V tomto ma lieky sklamali.

Sadla som si za kuchynský stôl.
Načo tu budem vystávať?
Veď aj on sa opiera o linku.
A ja som pacient, keby dačo.
Nie on.
Mal mi aspoň ponúknuť na sedenie niečo.
Po chvíľke sa ma spýtal:
"Chceš si pozrieť dačo?"
Bože.
Taraz sa hráme na naj kamošov, či čo?
"Prečo si taký?"
Spýtala som sa ho na rovinu.
"Lebo vyzeráš ako úbožiak a k tomu si kripel."
Postavila som sa a išla k nemu.
Neviem čo si o sebe myslí.
Ale viem to, že je to idiot, hajzel a ešte všetko čo som nepovedala!
Dala som mu facku.
Ja blbá tou pomliaždenou rukou.
Nič som na sebe nedala znať, ani tú ukrutnú bolesť.
Vyšla som z jeho domu a bežala preč.
Držala som si ruku a predýchavala tú bolesť, ktorá bola každým nádychom horšia a horšia.
Ja som ale krava.
Keď som mu chcela dať facku, mala som myslieť na to, že ju mám dať druhou rukou.
Neviem kam som išla, ale ďaleko od neho.
V živote ho nechcem vidieť!