Prečo ja?

62.

Cas:

Thomas ma vzal do psychického ústavu.
Som psychicky labilná alebo čo.
Ale ja nie som!
Nie som!
Proste na koho by to nebolo veľa, keby mu zomrú skoro všetci členovia rodiny a musí ísť do detského domova?
Ha?
No vidíte.
Išli sme bielymi chodbami.
Nad nami boli podlhovasté svetlá a na pravej aj ľavej strane dvere s číslami.
Nepáčilo sa mi to tu.
Thomas ma zaviedol k nejakej žene v bielom.
O niečom diskutovali.
Jediné čo som zaregistrovala s ich rozhovoru bolo keď vravela, že máme ísť na izbu číslo 222.
Bolo to asi o 6 dverí ďalej na pravej strane.
Keď Thomas otvoril dvere videla som len bielu izbu s kovovou posteľou, bielym posteľným prádlom a malým písacím stolíkom. Úzke okno, vysoko na stene.
To bolo všetko.
Nič viac.
"Kľudne si sadni."
Povedal Thomas.
Pomaly som sa presunula k posteli a sadla si.
Zavŕzgala.
Thomas nasledoval môj príklad.
"Takže, budeš tu bývať nejaký ten čas.
Neboj, keď budeš v poriadku pôjdeš do detského domova. Zatiaľ, každé stredy a piatky ťa budem navštevovať a ak by to bolo tak zlé, chodil by som aj pondelky. Tvôj pobyt tu bude vyzerať tak, že okolo 7 sú raňajky, potom môžeš ísť von sa prejsť alebo robiť vnútorné aktivity. Ak by si chcela môžeš sa aj porozprávať. Ale na to budú posedenia so mňou a každý deň budete mať posedenie o 15tej. Potom máte o 12tej obed a nakoniec to posedenie o 15tej kde budú všetci pacienti z tohto poschodia. Inak je to všetko. Ak by si mala nejaké otázky pýtaj sa."
Všetko na mňa vybalil.
Nemo som pozerala pred seba.
Do bielej steny.

Thomas:

Všetko som jej povedal na čo som si spomenul.
Pozerala do steny.
Mala šok.
Tak to býva u pacientov.
Už som si stihol zvyknúť.
Neznesú také množstvo informácií spracovať.
No u nej....
Čo som si stihol, tak na rýchlo pozrieť jej správu a životopis videl som, že jej zomreli obidvaja rodičia a že má sestru v kóme.
Ešte si ho musím celý prečítať aby s vedel podrobnosti.
"Tak keby dačo som tu."
Postavil som sa a nechal ju tam samú.
Nech všetko spracuje a zvykne si na presotredie.
Kráčal som po chodbe keď mi cinkla sms-ka.

Rodusová:
Príďte do kancelárie.

Namieril som si to do kancelárie mojej šéfky.
Zaklopal som na dvere a čakal.
Z druhej strany dverí sa ozvalo tiché "Ďalej" .
Otvoril som dvere a následne ich aj zavrel.
"Slečna Marrisová. Už ste si stihli prečítať jej správu a životopis?"
Opýtala sa.
"Ešte nie."
"Tak si ho prečítajte. Bude váš prípad."
Čože?
Keď som jej neodpovedal, vážne sa na mňa z poza okuliarov zapozerala.
"Áno. A môžem vedieť prečo?"
"Pochopíte, keď si prečítate jej správu a životopis. Môžete ísť."
Otočila sa na stoličke k počítaču a už ma prestala vnímať.
Namieril som si to do mojej kancelárie, kde som mal jej správu.
Vytiahol som zo šuplíka spis s menom Marrisová a sadol si do kresla za stôl.
Otvoril som a čítal.
Preboha.

Casia Marrisová
16 rokov
Blondína
Modré oči
Základná škola: Hevarta
Stredná škola: Gymnázium Golianova
Mama: Klára Marrisová ×
Otec: Derek Marris ×
Súrodenec : Teresa Marrisová    
Klára Marrisová: mŕtva 
Derek Marris: mŕtvy
Teresa Marrisová: kóma
CASIA MARRISOVÁ:
Snaha o samovraždu
Psychické zrútenie
Popis
Snaha o samovraždu:
V jej dome chcela spáchať samovraždu tým, že by vyskočila z okna. Zachránil ju Isaac Lendew.
Vyrazil zamknuté vchodové dvere do ich domu a bežal do jej izby. Zachytil ju na poslednú chvíľu, keď už zoskakovala z okna.
Psychické zrútenie :
Prvé mohlo nastať keď sa dozvedela, že jej rodičia sú mŕtvy a sestra je v kóme.
Druhé keď sa dozvedela,že musí ísť do detského domova.

Psychickému zrúteniu pravdepodobne predchádza rozchod s jej priateľom. Priateľ mal haváriu, bol v kóme. Pamäť stratil na posledné 2 mesiace, keď sa spoznali.

Keď som dočítal jej spis, čítal som ho znova a znova.
Psychické zrútenie, snaha o samovraždu a psychicky labilná plus do toho tvrdý rozchod a odchod do detského domova.
Preboha.

Ahojte.
Už dlho som nepridávala žiadne časti. A za to sa veľmi ospravedlňujem, no nemala s inšpiráciu ako ďalej pokračovať.
Dúfam, že mi prepáčte.
Ďalšia časť.
Ďakujem.
❤️❤️❤️