Prečo ja?

61.

Jack:

Keď dnes ráno prišiel ku mne Isaac, nevedel som čo čakať.
Všetko mi povedal.
Ako sa chcela zabiť.
Že neverila, že je nejaké východisko.
Že môže byť ešte niekedy šťastná.
Stále dookola mi vravel, že keby prišiel len o sekundu neskôr, už by tu medzi nami nebola.
Bolo na ňom vidno, že sa o ňu bál.
Neviem aký vzťah medzi sebou majú... ale niečo v mojom vnútri sa pohlo keď mi o tom hovoril.
Keď to psychicky nezvláda nech ide kade ľahšie.
Je to jej život.
Kľudne si ho môže hocikedy vziať.
"Isaac, neviem aký máš vzťah s tou Cass ale je to jej voľba. Keď chce tak nech si vezme-"
Nedopovedal som.
Na líce mi pristála Isaacova päsť.
"Ty si čo myslíš!"
Kričal.
Ešte v živote som ho nepočul kričať.
"Si ty normálny?! Vieš aký je ľudský život dôležitý?! A ty!"
Ukázal na mňa prstom.
"Ešte mi tu do očí povieš, že je to jej voľba?! Jej rozhodnutie?! Nech sa zabije?! Vieš čo? Od vtedy ako si mal haváriu ťa nespoznávam. Už to vôbec nie si ty! Nechápem, ak si bol takýto pred haváriou tie 2 či 3 posraté mesiace ako som sa mohol s tebou rozprávať. "
Dokončil svoj monológ a odišiel na čo dverami silno zabuchol.
Ostal som tam na posteli sedieť sám v izbe.
Ja, že som sa zmenil?
Okej možno trochu ale inak som to ja!
Že neverí ako sa mohol so mňou rozprávať?
Ok!
Nech si chodí za dakým iným, keď ja to už nie som ja!
Bol som nahnevaný, no v tej chvíli som nevedel, že som nahnevaný len sám na seba.
Kvôli tomu čo moja pojebaná huba povedala.

Ahojte.
Taká krátka časť.
Nedá sa mi veľmi písať z toho pohľadu Jacka, takže prepáčte.
Píšte komenty.
Ďakujem.
❤️❤️❤️