Prečo ja?

58.

Isaac:

Bežal som za ňou.
Teraz to nezvládne sama.
Bežal som ako mi len nohy stačili.
V nemocnici nebola.
Bude doma.
Dúfam.
Konečne som došiel k jej domu.
Snažil som sa otvoriť dvere, no boli zamknuté.
Do riti, do riti, do riti!
Snažil som sa ich vylomiť.
Na tretí pokus sa mi to podarilo.
Bežal som hore, kde mala izbu.
Otvoril som jej dvere.
A v tom som ju uvidel.
Ako sedí na parapete okna.
Oči opuchnuté plačom a ubolená tvár prezrádzala čo sa chystá spraviť.
Zakričal som nech na to nemyslí.
No zrejme ma nevnímala.
Otočila sa a venovala mi upokojujúci úsmev.
Jej posledný.
Vyšla jej slza, ktorá jej stekala po líci.
Odstrčila sa a začala padať.
Rýchlo som k nej pribehol.
Vyklonil sa von oknom.
A na poslednú chvíľu zachytil jej ruku.
Preboha.
Pozrela sa hore na mňa.
Mala prázdny pohľad, ktorý uvidíte v zlomenom človeku.
Držal som ju a ťahal naspäť.
Keď som ju držal za pás, rýchlo som ju stiahol preč z toho okna.
Dopadli sme na zem.
Jej ruky hneď vystrelili na moje lopatky.
Objala ma a začala plakať.
"Prečo? Prečo, prečo, prečo?!"
Kričala a objímala ma.
"Prečo ma tu nechali?!"
Jej objatie som prijal a ruky jej položil na kríže.
Takto sme sedeli na zemi v objatí, zatiaľ čo mi plakala do hrude.
Ani som nechcel myslieť na to, že by som ju nestihol chytiť.
Bol by som na mieste činu.
Všade by pobehovala po dome polícia a hľadala dôkazy o samovražde.
"Oni ťa nechceli opustiť..."
Povedal som potichu, zatiaľ čo som si o jej hlavu oprel bradu.
"Tak potom prečo?!"
Povedala zlomeným hlasom.
Po dlhej chvíli stále držania sa v objatí, som si ju trochu odtiahol aby som jej mohol vidieť do tváre.
"V pohode?"
Jemne som sa jej opýtal.
Pozrela sa mi do očí, stisla k sebe pery a v nesúhlasnom geste pokrútila hlavou.
Znovu ma pevne objala a ja som ju ešte dlho nechal v mojom objatí.

Keď sa už ako tak ukľudnila, zišiel som dole do kuchyne po vodu.
Podal som jej ju, zatiaľ ako sedela na posteli.
Vzala si ju takmer okamžite.
Vyzerala bledo.
Choro.
Ako keby už týždne nespala a nemala dlho v ústach žiadnu stravu.
Chcel som jej niečo pripraviť, aj keď neviem nejako perfektne variť ale nechcel som ju tu nechať samú.
Čo ak má v hlave stále ten samovražedný nápad?
Radšej to nebudem riskovať.
Už druhýkrát by sa mi ju možno nepodarilo zachrániť.
Šťastie by mi nemuselo priať.
Nestihol by som to z kuchyni až do jej izby.
Tak som si sadol na jej posteľ a chrbtom opretý o stenu, som sa pozeral na ten neporiadok čo spravila.
Keď som mierne natočil svoju hlavu k nej, videl som jej sklenený pohľad.
Plný bolesti, smútku a veľkej prázdnoty.
Vedel som, že sa nechcela rozprávať.
Tak sme tam spolu na jej posteli sedeli a pozerali do steny.
Už bolo 10 hodín večer.
No nechať som ju ti nemohol.
Chcel som sa jej opýtať, že či tu u nej môžem prespať, no predbehla ma.
"Mohol by si zostať?"
"Jasné. Len si idem asi po nejakú deku."
Už som sa zdvíhal z postele.
"Počkaj idem ja."
Prešmykla sa a zmizla za rohom.
Počkal som ju kým donesie deku.
Kde budem spať?
Cas sa vrátila a do rúk mi strčila šedú deku.
Sadla si naspäť na posteľ.
Pozrela sa na mňa zo zdvihnutým obočím.
Pobúchala na miesto vedľa nej.
Teraz som ja zdvihol na ňu obočie.
To akože chce aby som-
Môj tok myšlienok prerušila, jej tichým, za to krásnym smiechom.
"Bože, veď nič nelegálne nejdeme robiť. Len spať."
Keď to povedala, do líc sa jej nahrnula červeň.
"T-teda nie tak ako to vyznelo, len ležať a-"
"Chápem."
Sadol som si vedľa nej.
"Prepáč..."
"Za čo?"
"Že si to mohol vidieť..."
"Takto nehovor. A už nikdy sa o to nepokúšaj."
Mierne prikívne na znak súhlasu.
Aj keď jej to neverím.
"Poďme spať."
Vyhlási a ľahne si.
Ja sa k nej pridám.
S jej vôňou zaspávam veľmi rýchlo.

Ahojte.
Prepáčte, že tak neskoro pridávam kapitolu ale nemala dom žiadne nápady a nemala som chuť písať.
Dúfam, že sa vám páči.
Píšte komenty.
Ďakujem.
❤️❤️❤️