Dievča ktoré má zlé vzťahy so svojou rodinou a každý si myslí, že to tak nie je.
Nikto nevidí čo prežíva. A radšej ako ukazovať svoje pocity, každému vraví že je v poriadku.
(Ospravedlňujem sa za pravopisné chyby a vulgarizmy ktoré sa môžu vyskytova...
Ráno som sa zobudil na to, že na mňa Iz skočila ako na trampolínu. Skoro som vypustil dušu pri tom. Ako inak, ona sa na mne smiala a za to, som si ju pritiahol k sebe a začal šťekliť. Ešte viac sa rozosmiala a pišťala ako zmyslov zbavená. Už som sa usmieval od ucha k uchu aj ja. Metala sa, kopala aby som ju už prestal šťekliť. Tak som ju pustil. "Toto sa nerobí." Povedala pomedzi smiech. "Ani to, že dakomu zlámeš kosti hneď z rána." Odpovedal som jej s úsmevom na perách. "Ale už je 10 hodín. Mamina povedala, že ťa mám ísť zobudiť." Povedala na svoju obranu. "Takto sa budí?" "Hej." Smiala sa na mne. "Ja ti ukážem ako sa budí." Začal som ju naháňať po celom dome. Celým domom sa niesol náš smiech. "Jack poď sa najesť!" Zakričala na mňa mama. Izi akurát vbehla do kuchyne a ja som ju konečne chytil. Zatočil som sa s ňou vo vzduchu a položil na zem. "Hej už som tu." Na stole ma čakali raňajky, v podobe chleba s vajíčkami a šunkou. Sadol som si za stôl a jedol. Izi si naberala vodu, keďže po únavnom behu nevládala. Zatiaľ, čo ja som do seba hádzal raňajky mamina robila obed. "Čo bude na obed?" Spýtal som sa, premýšľajúc nad Marrisovou. "Jack, Jack!" Strhol som sa. "Vravím ti už po tretíkrát, umy prosím riad." Dojedol som a umyl riad. Zazvonil mi vo vrecku na teplákoch mobil. Pozrel som sa na neznáme číslo. Zdvihol som. "Tu Cas. Chcela som sa dohodnúť na ten projekt." Kurva ten projekt. "Jaaaj. Jasné." "Tak teda u mňa o 14tej sa ti dá?" Spýtala sa ma. "Hej hej. Kľudne." "Dobre čau." "Čau." Položila. Fuuu. Takže Marrisová o 14tej. "Nad čím sa tak škeríš?" Spýtala sa ma mamina. "Č-čo?" "Sa tu usmievaš od ucha k uchu. Tak mi nevrav čo a povedz o čo ide." Hneď som sa prestal usmievať. Kurva. Čo mi to porobila v hlave? "Nič mami, nič." Odišiel som do izby.
O 14tej u Cas
Zaparkoval som pred jej domom. Podišiel k dverám a zaklopal. Počul som kroky po schodoch, ktoré smerovali ku mne. Otvorila mi Marrisová. "Čau." "Čau." Odzdravil som sa jej. "Poď dnu. Pôjdeme do mojej izby." Vošiel som do chodby, vyzul sa a pobral sa za ňou na schody. Otvorila druhé dvere na poschodí a ukázala nech vojdem. Mala to tu útulné. Na ľavej strane pri stene bola posteľ. Na nej vankúše do odtieňov modrej a tyrkysovej. Mala aj veľrybu. Pri posteli mala látkovú modrú škatuľu a na nej notebook s myšou. Zrkadlo, veľké dlhé, že sa v ňom človek vidí celý, bolo v pravom rohu. Na pravej strane bola najúžasnejšia vec. Závesné kreslo. No nebolo zavesené o stenu, ale malo tyč, ktorou stálo na zemi a zároveň bolo na nej zavesené. Dosť ťažko sa to opisuje. No bolo takéto:
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
A mal som chuť ho vyskúšať. "Sadni si kde chceš." Povedala a sadla si na posteľ. Bolo mi blbé si sadať do toho kresla, tak so si sadol vedľa nej. Vzala škatuľu spolu s notebookom a dala ju pred posteľ. Zapla notebook do elektriny a začala odpisovať na mobile. Ja som sa stále pozeral na to kreslo. Nevšimol som si, že sa na mňa díva. "Môžeš si tam sadnúť." Povedala a ja som sa na ňu pozrel s prekvapením v očiach. Ona sa mierne usmiala a pokívala hlavou v súhlasnom geste. Vyštartoval som ku kreslu a už tam sedel. Bolo úžasné! Položil som hlavu dozadu a zavrel oči. Tak dobre sa v ňom sedelo, že by som tu aj zaspal. Marrisová si odkašľala. "Nezaspi mi tu. Máme robiť ešte ten projekt." Povedala a začala dačo písať do notebooku. Pohojdával som sa v tom kresle a bolo mi dobre. Mala tu dobrú vôňu a atmosféru. Voňala po jazmíne. Aj ona aj celá táto izba. Úplne mi to opantávalo zmysly. "Takže začneme." Prehovorila a ja som sa už nestaral o nič, len o danú chvíľu.
Ahojte. Nová časť, dlhšia ako predošlé. Užite. ❤️❤️❤️
