Prečo ja?

48.

Cas:

Cez víkend prišla ku mne Lis.
Vyberali sme oblečenie a knihy, ktoré berieme na výlet.
Asi hodinu sme sa rozprávali o knihe, ktorú Lis dočítala a ďalšiu hodinu polemizovaním nad tým čo si máme zabaliť.
Nakoniec som ja skončila s nepotrebnými vecami v kufri a Lis s ešte viac nepotrebnejšími než ja.
Ako naozaj, mala tam asi 20 kníh, ktoré neprečíta ani keby chce.
U mňa, jediné čo bolo normálne, bola lekárnička, sprej proti komárom a kliešťom a lieky od bolesti. Ak by som tam náhodou dostala krámy.
Nikdy neviete.
No a samozrejme keďže tam bude párty tak pre istotu som vzala jedny šaty.
Boli krátke, pod zadok na ramienkach, tmavo modré.
Žiadne ozdoby na nich, ani glitre.
Btw neznášam na šatách glitre alebo na oblečení.
Príde mi to už moc.
V jednoduchosti je krása.
No nie?
Lis sa už poberala domov.
Ešte ma objala a zmizla v ocovom aute.
Zaviezol ju domov lebo bolo už dosť neskoro.
Nie, že na ňu natrafí nejaký opilec a znásilní ju v nejakej uličke.
Na mojej izbe sa rozrazili dvere, v ktorých stála Teresa.
Moja sestra.
"Nevieš kde mám peňaženku?"
Zamračila som sa na ňu.
"Nie neviem. Prečo?"
"Zmizla mi. Mala som ju doma a nikde ju neviem nájsť. Nebrala si ju ty?"
Ak mi moje oči nevypadli, tak to bolo len skoro.
Obočie mi vystrelilo hore na čelo na čo Teresa zagánila na mňa.
Moja grimasa musela byť dosť výrazná.
"Nie nebrala. Nikde som ti ju nedávala."
"Si si istá?"
Akože čo?
Teraz ma chce obviniť, že som jej ukradla peňaženku s peniazmi?
"Áno som si istá. Neviem kde je ani som sa ti jej nedotkla."
Tiež sa na mňa pozerala.
Otočila sa a odišla preč z izby.
Ešte ma bude podozrievať.
Určite.
Vybrala som sa do kuchyne, že si vezmem niečo dobré.
Hľadala som čokoládoidnú vec ale márne.
Ešte som to stíhala do obchodu tak som si obliekla šedú mikinu, ktorá mi bola po zadok a biele tenisky.
Vzala si kľúče a mobil zo stolíka, ktorý je v chodbe.
Zabuchla za sebou dvere a šla do obchodu.

Samozrejme, nebola by som to ja, keby som si nezabudla dáždnik.
Rýchlo som bežala na druhú stranu cesty, kde za uličkou sa nachádzal obchod.
Šťastie mi dnes neprialo.
Išlo auto.
Ja som stihla dobehnúť na druhý chodník, ale auto riadil nejaký debil a celú ma ošpliechal.
Ak moje oblečenie nebolo doteraz mokré, tak teraz bolo určite.
Hnev zo mňa sršal.
Auto sa zastavilo.
A začalo cúvať.
Keď bolo pri mne, otvorilo sa spolujazdcove okienko.
Už som si myslela, že naňho vybehnem, lebo šťastena mi vždy nejako pretla cesty s Harrisom.
No tento krát to Harris nebol, čo ma zarazilo.
Bol to boh.
Teda, vyzeral ako poloboh.
Bol to ten chalan do ktorého som narazila pred obchodom a ktorý pracoval ako čašník v reštike.
R-robin?
Hej Robin tak sa volal.
"Prepáč nevidel som ťa."
Asi mi skoro sánka padla.
On je normálny človek a ospravedlnil sa mi.
Omg.
Neverím.
"P-pohode. Ja musím ísť aby mi nezavreli obchod."
"Nezveziem ťa?"
On ma chce ešte odviesť, aký džentlmen.
"Nie pohode. Maj sa."
"Čau. A ešte raz prepáč."
Otočila som sa a bežala ako mi len nohy stačili.
Už som počula ako auto odchádzalo.
Konečne som prišla do obchodu.
"Dobrý!"
Stará pani, ktorá bola pokladníčka sa na mňa pozrela.
"Prepána jána! Si v poriadku?"
Ou. Asi videla, že som celá premokla a ošpliechaná.
"Hej pohode."
Vzala som si nákupný košík a hľadala dobrú sladkosť.
Ako som pomedzi regály hľadala, tak koho tu nevidím Harris.
Fuuu ešte si ma nevšimol.
Ufrčala som z toho regálu ako nič.
Schmatla som chipsy a snickersku a šla k pokladni.
Zaplatila som a bežala von.
Jasné.
Aspoň dáždnik som si mohla kúpiť.
Ale čo by mi ten pomohol.
Už aj tak som celá mokrá od dažďa.
Chipsy a snickers to prežijú, trochu dažďa ešte nikoho nezabilo.
Niekto ma schmatol za ruku a otočil jeho smerom.
Pozrela som sa na danú osobu.
Koho nevidím.
Šťastena nám znovu pretla cesty.
Harris.

Ahojte.
Ďalšia časť.
Dúfam, že sa páči.
Píšte komenty.
❤️❤️❤️