Prečo ja?

59.

Cas:

Zobudila som sa na lúče slnka.
Otravné ráno.
Už dávno som mohla byť niekde na pokojnom mieste.
Zo všetkými.
Hlavu otočím na bok, kde zahliadnem Isaacovu tvár.
Jasné.
Spal tu.
Cítim sa o niečo lepšie, keď je tu niekto so mňou.
Teda zatiaľ.
Určite na mňa doľahne všetko čo sa stalo.
Posadím sa a namierim si to do kúpeľne.
Zrkadlo ignorujem cestou tam aj späť.
Hodím na seba dlhú čiernu mikinu po zadok.
Moje pyžamové kraťasy si nechávam na sebe.
V kuchyni už pripravujem raňajky.
Bude to omeleta.
Boh vie čo variť neviem.
Keď som hotová, raňajky beriem hore do mojej izby.
Tam na mojej posteli už sedí Isaac.
"Ráno."
"Dobré."
Odvetí ešte rozospatým hlasom.
Položím pred neho môj výtvor, na čo on zapíska.
"Fíha, ďakujem."
Vzal si tanier s omeletou a s chuťou sa doň ho pustil.
V tichu sme sa naraňajkovali a hneď potom musel Isaac odísť, kvôli škole.
Samozrejme ja som školu vynechala.
No musela som sľúbiť Isaacovi, že sa o nič také znovu nepokúsim.
Akurát sa obúval, keď mi zazvonil mobil.
LIS.
Zrušila som hovor.
Neskôr jej zavolám.
"Kto to bol?"
"Kamoška, neskôr jej zavolám."
"No tak dobre, ja už pôjdem. Ešte raz ďakujem za raňajky."
"Pohode."
Objali sme sa a na rozlúčku som mu zákývala z dverí.
Vošla som do domu a zamkla dvere.
Vyšla som ponaly po schodoch hore do mojej izby.
No v tom ka vyrušil zvonček pri dverách.
Zišla som dole a myslela, že si Isaac dačo zabudol.
Otvárala som dvere.
"Isaac čo si si-"
Nedopovedala som lebo pred dverami stála pani v obleku.
"Ste slečna Marrisová?"
"Á-áno."
"Som zo sociálky. Keďže nemáte zákonných zástupcov a nemáte 18 rokov musíte ísť so mňou do detského domova."
Ha?
Detský domov?
Veď toto je môj domov.
"A-ale toto je môj domov."
"Áno ale keďže vaša sestra je v kóme, nemôže sa o vás starať a vy by ste nedokázali finančne zabezpečiť dom.
Máte-"
Pozrela sa do spisu.
"15 rokov a brigádu si ľahko nenájdete."
Preboha.
Čo, čo bude s domom a so sestrou?
Kde pôjdem?
"Chcela by som vás poprosiť o to, aby ste sa čo najrýchlejšie zabalila. Dávam vám na to hodinu. Pôjdete so mňou do detského domova. Ak by sa našla rodina, ktorá by prevzala za vás zodpovednosť, tak by ste išli tam do dovŕšenia vašich 18 rokov."
Stále stojím pred ňou v chodových dverách a pozerám na ňu s vypúlenými očami.
Mihnutím oka sa mi teraz zničili moje plány.
Nikdy v živote by som si nemyslela, že skončím v decáku.
Pomaly som sa otočila pani chrbtom a kráčala hore schodmi.
Jedna noha, druhá noha...
Až som došla do svojej izby.

Decák, sestra v kóme, mŕtvy rodičia, žiadny domov. Decák, sestra v kóme, mŕtvy rodičia, žiadny domov.

Takto som si to v hlave niekoľkokrát opakovala.
Len tie 4 slová.
Len tie 4 slová mi zničili aj tú poslednú nádej, že sa všetko dá doporiadku.
Rýchlo som dýchala.
V mojom vnútri sa miešal hnev so smútkom a bolesťou.
Keď som sa zrazu nemohla nadýchnuť.
Lapala som po dychu.
No nedokázala načerpať kyslík.
Posledné čo som videla boli červené lodičky pani zo sociálky.
Keď nastala tma.

Ahojte.
Prepáčte, že tak dlho nebola časť.
Ale veď viete škola a tak.
Som zvedavá, čo hovoríte na Isaaca?
Píšte komenty.
❤️❤️❤️