Prečo ja?

55.

Cas:

Víkend bol nahovno.
Dlhý, ťažký, nenaučila som sa absolútne nič a vyžrala chladničku.
Už len tá chladnička znie zle.
A to nehovorím o mojom vzhľade.
Znovu som bola ako mátoha.
Kruhy pod očami, vlasy do všetkých svetových strán a uplakané oči.
Bol zo mňa ďalší upír.
V škole som ani nevnímala, že som na hodine.
Keď v tom cez hodinu vbehla osoba.
Vysoký chalan s hnedými očami, hnedé vlasy.... aaa.... už viem kto to je.
Jack.
Ani som sa nepozrela, keď mu učiteľka ukazovala miesto, kde si má sadnúť.
Vedľa mňa.
Ako inak.
S barlami sa tackal rovno ku mne.
Hlavu som otočila smerom k oknu.
Odsunul si stoličku a cítila som ako si sadol vedľa mňa.
Učiteľka ďalej hovorila.
Už neviem ani o čom dnes točí.
No na svojom boku som pocítila malý, jemný šťuchanec.
Neotočila som sa.
Vedela som, že je to Jack.
A práve preto som sa neotočila.
Stále ma neprestával drgať.
"Hej."
Nič som mu neodpovedala.
"Hej."
Ešte stále som mu nič nepovedala.
"Heej."
"Čo je?!"
Otočím sa.
"Neviem prečo máš kurevsky zlú náladu. Nič som ti nespravil. Tak na mňa nevrč a hentá v predu ti chce dačo povedať."
Ooooch, keby si ty vedel, prečo mám kvôli tebe kurevsky zlú náladu, tak by si tu už nebol.
Pozrela som sa a bola to Liss.
Niečo na mňa kývala.
Jasné cez prestávku.
Hodina trvala snáď večnosť.
Keď už konečne zazvonilo na koniec hodiny, ani som sa nestihla obzrieť a už bola pri mojej lavici Liss.
"Musím ti niečo povedať."
No v tom fo triedy vtrhla učiteľka.
Celá zadýchaná očami niekoho hľadala.
Jej pohľad padol na mňa.
"Marrisová okamžite fo riaditeľne!"
Ježiši, veď som nič na hodine nespravila.
Teda ani pravdu povediac, nerobila poznámky a nedávala pozor.
Postavila som sa a nasmerovala si to do riaditeľne.
Po chodbách na mňa ľudia zazerali ako na nejakú s prepačením kurvu.
Keď som sa konečne cez šuškanie ľudí preniesla a vošla do riaditeľne, riaditeľ na mňa pozeral zo strachom v očiach.
Preboha, to som už potom naozaj musela dačo debilné vyviesť, ak je takýto.
Ale čo?
Že o tom ani len netuším?
"Prosím posaďte sa slečna Marrisová."
Sadla som si na stoličku hneď oproti riaditeľovi.
"Dnes ráno ma informovali policajti-"
Preboha.
"Že vaši rodičia a sestra mali autonehodu."
Čo?
"Narazil do nich kamión na diaľnici, takže to bol veľký náraz-"
Čo?
Ešte stále som nedokázala rozmýšľať.
Kedy?
Kde?
Ako?
" Váš otec na mieste zomrel-"
Hm?
Čože?
"Vaša mama je v kritickom stave v nemocnici. Práve je na operačke. Po náraze do kamióna stratila vedomie, má otras mozgu a vnútorné krvácanie. Ak to prežije, pravdepodobne nebude môcť chodiť-"
Preboha.
Preboha!
"Ako kamión narazil do auta do strany spolujazdca, havarovalo ešte jedno auto a tým nárazom sa vašej mame poškodila miecha."
Neviem, či to beriem odvážne alebo som ešte stále v tom šoku a nedokážem myslieť na to, že je to realita.
"Vaša sestra... Mala mierny otras mozgu a zlomenú ruku. Momentálne je v kóme."
Rovno pred očami sa mi všetko rútilo ako domček z kariet.
Nestihla som sa ani pozrieť a už ležali karty na zemi popadané.
Najskôr Jack.
Potom Otec.
Mama.
A sestra.
Už mi nikto neostal.
"Kde sú?"
Konečne som prehovorila na riaditeľa.
"V nemocnici asi 20 kilometrov odtiaľto."
"Môžem..."
"Áno, odviezie vás tam učiteľka Hugínová."
Pomaly som sa postavila a smerovala k dverám.
Keď ešte riaditeľ dodal:
"Úprimnú sústrasť."
Len som prikývla na znak súhlasu a vyšla dverami von na chodbu.
Kráčala som chodbou k východu.
Ľudia akurát odchádzali do svojich tried, keďže už asi zazvonilo.
Neviem.
Pomaly som sa vliekla k vonkajším dverám.
Keď predo mňou niekto zastal.
Ani som sa nepozrela na danú osobu.
"Vyzeráš ako odpad."
No dik.
Teraz sa tak aj cítim.
No keď som sa pozrela kto mi tak lichotí.
Jack.
Au.
Toto bolelo.
"Dik, neviem kto tu vyzerá ako mumia."
Sucho som mu odpovedala.
Stále som rozmýšľala nad tým čo mi ešte ani nie pred 3 minútami povedal riaditeľ.
Už tu nie je otec.
Mama môže každú sekundu zomrieť a sestra, tá tu môže byť, no zároveň bude na smrteľnej posteli.
"Neviem ako som mohol dakedy mať rád takýto odpad. Veď sa pozri do zrkadla. No nepripadáš si škaredá? Ježiš hádam nie si slepá. Pozri sa, ešte aj ja som krajší od teba."
Au.
Ako keby mi dakto bodol dýku rovno do srdca.
Nie každý jeden mi ju tam bodol.
Najskôr on, otec, mama, sestra a zase Jack.
Už som to nevydržala, slzy sa mi ktúľali prúdom po lícach.
"Ježiš ešte sa nám tu rozplače chudera."
Obišiel ma aj s bandou nejakých nových týpkov a nechal ma tam stáť.
Zatiaľ prišla učiteľka a brala ma do auta.
Cestou som sa nezmohla jej odpovedať.
Keď sme konečne prišli hneď ma dali do čakárne.
Bola prázdna.
Biele steny, modré nemocničné stoličky a smrad dezinfekcie.
Učiteľka sa musela vrátiť naspäť na vyučovanie.
Mne to tak vyhovovalo.
Sedela som tu sama s mojími pocitmi.
Kolená som si pritiahla rukami k sebe, kde som si oprela hlavu.
Slzy som už nemala na preliatie.
Tak som čakala.
Hodinu.
Dve.
Tri.
Stále nič.
Už som aj pomaly zaspavala, keď z dverí vyšla doktorka.
Postavila som sa a čakala.
"Mrzí ma to. Nedokázali sme ju zachrániť."
A odišla.
Mama.
Opustila ma.
Ani som jej nestihla povedať ako ju mám rada.
Aj napriek tomu, že sme sa občas hádali.
Stále je to moja mama.
Bola.
Do srdca sa mi zapichla ďalšia dýka.
Moje vnútro krvácalo.
Z dverí vyšiel doktor.
"Úprimnú sústrasť."
"Sestra?"
"Je v kóme. Zatiaľ sa drží. Na konci chodby do prava druhé dvere."
Kývla som mu na znak vďaky a bežala do izby.
Keď som mala už v ruke kľučku nepotiahla dom ju dole a neotvorila dvere.
Bála som sa.
A ako.
Nadýchla som sa.
A vošla dnu.
Ako prvé som uvidela pípacie prístroje.
A potom ju.
Po tvári škrabance zo skla a z rúk jej išli hadičky.
Sadla som si k nej na posteľ.
Opatrne vzala jej dlaň do tej mojej.
Len som sa pozerala.
Bola ako porcelánová bábika, ktorá sa môže kedykoľvek rozbiť.
Pozrela som sa jej na viečka.
"Vieš,...."
Nedokázala som hovoriť.
"Je pravda, že nie vždy sme sa mali radi... Ale našli sa tu aj dobré chvíľky, ktoré sme si užívali.... Ako napríklad pamätáš, vtedy keď sme sa šantili na parkovisku, lebo sme dostali od rodičov-"
Au.
Už tu ani jeden z nich nie je.....
Slzy sa mi tlačili von, no potlačila som ich.
"Keď nám rodičia kúpili barbie s krídlami? Ja som mala modrú a ty fialovú. Hrali sme sa na to, že sme víly spoli s nimi. Že lietame vysoko v oblakoch....."
"A sme voľné ako vtáci...alebo ako pterodaktyli."
Trochu som sa usmiala.
Mala rada biológiu.
A vedela názvy dinosaurov ako triceratops, t-rex a tak..
"Takže aj dobré chvíle sme mali... Mám ťa rada a to sa nezmení len jednou hádkou, no dobre tak 20 timi hádkami.... nesmieš ma tu nechať samú.... ak odídeš aj ty tak to tu sama nezvládnem...."
Hladila som jej vrch dlane.
Počula som ako sa dvere otvorili.
"Prepáčte, že ruším ale mali by ste ísť. Domov. Oddýchnuť si. "
Povedala sestrička.
Aj tak si tam neoddýchnem.
"Áno už idem..."
Jemne som jej položila dlaň na posteľ a pomaly odchádzala.
Ešte posledný raz som sa pozrela a odišla z nemocnice.

Ahojte.
Prepáčte, že dlhšie nebola časť.
Ale tu je NAJDLHŠIA akú som kedy napísala.
Poprosím o komenty. Rada ich čítam.
Ďakujem.
❤️❤️❤️