Prečo ja?

64.

Cas:

Zatvoril dvere a čupol si vedľa mňa na zem.
Zem nebola až tak studená ako som si ju včera pamätala.
Alebo to bolo dnes?
"Ako sa máš?"
Spýtal sa ma chrapľavým hlasom.
Zdvihla som k nemu zrak a zadívala sa do jeho zelených očí.
Môj pohľad hovoril za všetko "Nemám prečo žiť."
Zrak som upriamila do zeme.
Povzdychol si.
"Nechceš sa o tom rozprávať?"
Opýtal sa ma.
Nesúhlasne som pokývala hlavou.
"Dobre.... tak poď so mňou."
S ním?
A kam?
Keď videl, že nejdem, vzal moju ruku do tej svojej a jemne ma za ňu potiahol.
"Niekam ťa vezmem."
Povedal ma čo sa jemne usmial.
Postavila som sa zo zeme, ani neviem ako a nasledovala ho.
Prechádzali sme chodbou ako aj včera alebo predvčerom?
Po obidvoch stranách chodby boli biele dvere, na ktorých boli čísla.
Kráčali sme dlhou chodbou až sme konečne z nej vyšli.
Thomas otvoril posledné dvere na chodbe a spolu s ním som vošla dnu.
Za dverami bol park.
Zelená tráva, lavičky na sedenie, stromy a do oka mi práve udrela nádherná veľká vŕba s jazerom.
Kráčali sme práve k nej.
Sadli sme si na lavičku pod vŕbou.
Nič nehovoril.
A ani ja som nechcela prerušiť tento nádherný moment.
Pozerala som sa do ligotajúceho jazera na ktorom plávali lekná.
Z ničoho nič, Thomas prerušil ticho.
"Toto je miesto, kde nechám všetky starosti starosťami a len tak oddychujem spolu s prírodou."
Hľadel na jazero, tak ako aj ja.
"Ak by si chcela, môžeš sa tu zastaviť počas dňa..."
Jemne prikývnem na znak súhlasu.
Je to tu krásne ako z rozprávky.
"Ale teraz už musíme ísť naspäť..."
Pomaly sa zdvihne z lavičky a ja nasledujem jeho príklad.
Ideme dlhou, bielou chodbou naspäť do mojej izby, kde ma necháva samú so svojimi myšlienkami.

O mesiac neskôr

Jack:

Bežím na autobusovú stanicu.
Za ani nie 2 minúty mi ide bus a ja som ešte len vyšiel zo školy.
Teraz sa tu všetci musia drbať na autobusku!
Akurát sa predieram cez dav ľudí, ktorý mi stojí v strede cesty.
Autobus akurát naštartoval.
Šprintujem čo najrýchlejšie ako sa mi dá aj s taškou na pleci.
No podrbaný autobus nemôže čakať a odíde bezo mňa.
"Kurva!"
Zanadával som.
Pozriem sa oproti na zastávku.
Nikto tam nie je.
Hm?
Zdá sa mi, že toto sa mi už raz stalo.
A na tej druhej zastávke niekto bol.
Nedokážem si spomenúť.
Možno to je spomienka alebo výplod mojej hlavy.
Neviem čomu mám veriť.
Od vtedy ako Cassia odišla zo školy sa mi pár spomienok vrátilo.
Ale aj to bolo len na mojich spolužiakov a spoluhráčov z týmu.
Ako keby som ju v živote nestretol.
Ďalej stojím na zastávke ako soľný stĺp a premýšľam.
No nakoniec si poviem, že to nemá ani hlavu ani pätu a idem domov pešky.

Doma ma privítala Iz.
Hneď ako počula otváranie dverí, bežala dole schodmi a skočila mi rovno do náruče.
"Ahooj!"
"Ahoj Izi."
Silno som ju objal a následne položil na zem.
"Ako si sa mala?"
"Dobre, dostala som 1 z matiky a z angličtiny."
Usmievala sa na mňa od ucha k uchu.
"Šikovná."
Postrapatil som jej kučeravé háro.
Zatiaľ čo sa na tom chichotala.
"Mala si obed?"
Spýtal som sa jej.
"Áno. Mala som výbornú hráškovú polievku a rezeň."
"Mmmmm tak si sa dobre najedla."
"Áno."
A už utekala do svojej izby sa hrať s bárbienami.
Ja som sa pobral do tej svojej, kde som si zložil tašku a dal si studenú sprchu.
Keď som vyšiel zo sprchy zvonil mi mobil.

Kate

"Áno.?"
"Ahoj tak zajtrajšok platí?"
"Jasné, vidíme sa o 16tej."
"Dobre pa, milujem ťa."
"Čau."

Skončil som hovor a išiel si ľahnúť do postele.
S Kate som sa spoznal za posledný mesiac.
Bola mi oporou a dobrou kamoškou.
Zblížili sme sa a teraz spolu chodíme.
Zatiaľ nám to klape.
Budík som si nastavil, zhasol svetlo a zaľahol do postele.
Už sa teším, keď ju zajtra uvidím.

Ahojte.
Ďalšia časť.
Dúfam, že sa páči aj keď je to teraz také sad...
Uvidíte ako sa to bude ďalej vyvýjať.
Ďakujem, že ešte stále čítate tento príbeh.
❤️❤️❤️