Prečo ja?

3.

Cas:

Keď som prišla o štvrtej domov, utekala som do svojej izby, aby som sa nemusela rozprávať s rodičmi.
Sadla som si na posteľ a preklikovala príbehy na instagrame.
Samozrejme, myšlienky mi lietali od školy, až po toho chalana na zastávke.
Bol pekný.
Vyzeral ako športový typ.
Pravdepodobne chodí na športovú, keďže som ho u nás nevidela.
Mal hnedé, trochu kučeravé vlasy.
Oooch bože ja sa tu roztápam nad ním.
Toto nedopadne dobre.
Vždy keď polemizujem nad nejakým chalanom, ktorý sa mi páči, buď už nejakú má alebo zmizne.
Prekliatie.
Dúfala som, že ho ešte stretnem no ako viem, bolo to prvý a posledný krát.
Tak som sa snažila sústrediť sa na učenie.
Dejepis mám v maličkú.
Máme dobrú učku, pri ktorej treba počúvať a viete z hodiny všetko.
Biológia to je už ťažšie.
Matika? Ako kedy. Niekedy pochopím učiteľov a niekedy nie.
Asi dve hodiny som sa snažila učiť, no potom som na to nemala emergiu.
Tak som sa osprchovala a ľahla do postele.
Chvíľu som si ešte čítala na mobile a šla spať.

Ďalšie ráno sa opakovalo.
Otravný budík, 5 minút ležania ešte v posteli, hygiena, raňajky: ovsené vločky s banánom, oblečenie, šperky, taška a auto ktoré ma zaviezlo do školy.

Opäť som prišla do školy a sadla si na miesto.
Prišla učiteľka a potichu povedala:
"Takže žiaci. Dnes nám pribudne nový žiak."
Moja pozornosť bola nasmerovaná len na ňu.
Do triedy vošiel vysoký chalan.
Neverila som.
Bol to on.
Ten zo zastávky.
Myslím, že som zabudla aj dýchať.
"Tak predstav sa."
Vyzvala ho učiteľka.
"Som Jack"
"Jack sadni si.... ku Cas."
Zaskočená, som skoro nezavrela ústa.
Jack si sadol vedľa mňa.
Otupená mojimi zmyslami som ešte stále nechápala, ako je možné, že je tu.
Zobudila som sa z tranzu.
"Som Cas."
"Jack."
Zhnusene odpovedal.
Toto som nečakala.
Možno má zlú náladu.
Nechala som ho tak.
Počas celého dňa sme sa nerozprávali.
Bola som pri skrinkách, že si odložím učebnice ktoré si nemusím brať domov.
Niekto stál za mnou.
Išla som sa postaviť.
No múdry človek nado mnou otvoril skrinku a ja som drbla hlavou o dvere skrinky.
Zasyčala som a zviezla sa na zem. Ruku som si pritlačila na hlavu.
Pozrela som sa na osobu ktorá je totálne hlúpa.
Jasné, musel to byť on.
Jack.
"Čo si slepá?"
Povedal.
Prosím?
"Si normálny?"
Odpoviem.
"Veď si ma skoro prizabil!"
Nahnevaná naňho, aký idiot to je.
"Nezveličuj."
Prekrútil očami.
Mňa skoro vystrelo.
Takú by som mu vlepila keby neprišla učka.
"Si v poriadku?"
Spýtala sa ma.
"Hej. Len niekomu nezáleží na tom, sa ani len zo slušnosti opýtať.!"
"Jack. Nevieš čo sa patrí? Je to dáma mal by si jej pomôcť."
Povedala so zdvihnutým obočím.
"Sorry."
Zavrel skrinku a odišiel.
Taký debil a ja som sa nad ním roztápala. Aká blbá som.
Tento idiot!
S ním by som nechcela byť, ani keby ma s ním zviazali.

Odišla som na obed, na ktorý som ako vždy čakala 15 minút.
Mala som guláš. Potom som odišla na zastávku. A čo nevidím.
Zase jeho ako beží na autobus. Nestihol ho.
To je za to, že sa ma ani len zo slušnosti neopýtal, či som v poriadku.
Stretli sa nám pohľady.
Zagánil na mňa a ja som mu v hneve ukázala fakera.
Boli tam aj jeho kamoši.
Ktorí sa začali rehotať.
Prišiel mi bus, práve v čas.
A ja som sa nechala unášať hudbou.