Prečo ja?

8.

Cas:

Prepustili ma z nemocnice.
Bola som tam 3 dni.
Fakt dlhé 3 dni.
Myslela som, že tam ostanem už navždy prilepená k tomu lôžku.
Nikto ma neprišiel z rodičov vyzdvihnúť.
Ako inak, je to zase moja chyba.
Takže sú na mňa teraz odutý.
Skvelé.
Išla som po chodníku domov.
Nemocnica bola od domu asi tak dobrých 30 minút.
Super vyzerám ako keby som sa celý týždeň nesprchovalaa vlasy? O nich radšej ani nehovorím.
Mám oblečené čierne krátke tričko a tepláky.
Vyzerám ako bezdomovec.
Po 10 minútach si musím oddýchnuť. Začala ma bolieť tá ruka, ako keby mi ju znova pomliaždil.
Bože.
Sadla som si na lavičke, ktorá bola neďaleko autobusovej zastávky, ale nemala som peniaze na bus.
Takže idem peši a bude mi to trvať ešte dobrých 20 minút.
Ak nie viac s touto rukou.
Po ceste išli autá.
Sledovala som ich ako jazdia.
Míňali ma.
Veď kto by tu zastal a odviezol ma, keď takto vyzerám?
Sedela som tam 5 minút.
Rozmýšľala som, že či mám vôbec kľúče od domu.
Rodičia budú v práci.
Prehravbávala som sa v plátenej taške v ktorej som mala iba mobil a ovocie čo mi dali sestričky a nejaké lieky od bolesti.
Boha.
Kľúče sú doma.
Alebo v taške, ktorú som nechala v škole pri skrinkách.
Úžasný deň.
Zastavilo sa pri mne auto.
Čierne, lesklé.
Nepoznám značky áut, nezaujímam sa o to.
Otvorilo sa okienko.
A tam koho nevidím.
Ten čo mi pomliaždil ruku.
Milé, že sa pristavil.
Práve on.
Harris. Jeho meno som si do úst nebrala. Hajzel, prečo by som ho teda mala volať menom?
Postavila som sa na odchod.
No cez okienko mi zakričal:
"Nasadaj."
Jasné s ním v aute?
Nikdy.
"Nie ďakujem ja sa radšej prejdem."
Povedala som, s hnusne sladkým, falošným úsmevom na perách.
"Nasadaj!"
Povedal to ako príkaz, ktorý ak neuposlúchnem, budem to onedlho ľutovať.
"Nie diky."
Zhnusene som mu povedala a kráčala ďalej.
Otvoril dvere na spoluazdcovej strane.
"Poď dnu odveziem ťa domov. Pozri sa na seba. Takto chceš chodiť po meste?"
Spýtal sa so zdvihnutým obočím, či to naozaj myslím vážne, že sa tu idem promenádovať v štýle bezdomovca.
S povzdychom som nastúpila.

V aute bolo ticho. Nemienila som sa s ním rozprávať. Neospravedlnil sa mi. Nejdem začínať konverzáciu. Po minúte spustil:
"Prečo ťa nevzali rodičia?"
Ha?
Prvá otázka je toto?
Asi som musela vyzerať horšie, než som si myslela, keď sa ma toto pýta.
Ignorovala som jeho otázku. Čo by som mu povedala? Že, no vieš, moji rodičia, im je ukradnuté, že či budem v škole alebo pod kolesami vlaku?
Nemienim sa s ním baviť a rozhodne nie o tomto.
Pozerala som z okna cestu. Ďalej sa ma už nepýtal. Keď sme mali odbočiť k nášmu domu, povedala som mu nech ma tu vysadí.
Keď som otvárala dvere na aute, spomenula som si, že nemám kľúče.
Fajn, teraz tu budem trčať aj 6 hodín kým niekto z rodičov príde.
Asi si všimol výraz mojej tváre.
"Máš kľúče?"
Jasné, že nemám ty pako. Ako by som ich mohla mať, keď som mala len mobil a ovocie s liekmi?
"Nie, ale nemienim tu sedieť s tebou v aute."
Už som mala jednu nohu von z auta.
No on pridal na plyne a auto sa pohlo.
Mala som 2 možnosti.
1. Buď vystúpim za jazdy
Alebo
2. Zostanem v aute s ním.
Ani jedna sa mi nepáčila, lebo pri 1. možnosti, by som asi mala prejdenú nohu autom.
A druhá možnosť.... tú som nechcela, no bola bezpečnejšia. A tak som si rýchlo sadla späť na spolujazdcove miesto.
"Si idiot? Chcel si ma zabiť?"
Bola som tak nahnevaná ako ešte nikdy. Len on ma dokáže vytočiť tak veľmi.

Ahojte.
Moja najdlhšia časť!
Som rada, že tento príbeh čítate ❤️❤️❤️
Už je vás 44 čo ste videli tento príbeh a som nesmierne rada❤️