Prečo ja?

54.

Cas:

Všetci išli na víkendový pobyt.
Len ja som nemala náladu, tak som sa vyhovorila na to, že mi je zle.
Rodičia išli aj so sestrou do nejakého hotela, kde budú mať masáže, wellnes a sauny.
To som až tak nemusela.
Hlava mi blúdila stále k Jackovy.
Srdce bolo roztrhnuté, pošliapané a odhodené do najbližšieho koša.
Jack bol už dávno preč z nemocnice.
Myslím že to budú 2 týždne.
A ja stále plačem nad mojím zlomeným srdcom.
Otras mozgu prežil.
Už má len sadru na nohe a počula som, že pri havárii mu vetva stromu prepichla bok.
Muselo to bolieť.
A ako.
V škole väčšinou ani len nedávam pozor na hodine.
Teda hodinách.
Celé vyučovanie buď prespím na lavici alebo pozerám von z okna a nechám sa unášať myšlienkami, ktoré mi utekajú len za ním.
Tvrdá a krutá realita ma ešte len dobehne.
A bude poriadne krutá.
Viete aký je to pocit?
Byť zabudnutá?
Akoby vymazaná zo života niekomu na kom vám záleží?
Cítite sa prázdne.
Bez života.
Len ste ľudská schránka, ktorá sa potuluje po tomto svete.
A nevie čo robiť.
Nepozná žiadne pocity.

Žiadna radosť.
Žiadna láska.
Žiadna vášeň.
Žiadny smútok.
Žiadny hnev.
Nepozná nič.

Len si tak chodí kam ju nohy zavedú.
No a presne tak sa cítim.
Ako ľudská schránka.
Bez vnútra.

Začína sa víkend.
Je sobota.
Sama doma.
Len ja a moje myšlienky.
Zase tie sprosté myšlienky.
Niekedy by som ich chcela vyhodiť z mojej hlavy ale nedá sa.
Zapnem si hudbu, zatiaľ čo si pripravujem jogurt s chia semiačkami.
Ide pesnička od Billie Eilish.
HAPPIER THAN EVER.
Spolu s ňou som si spievala.
Dávala som do spevu všetky svoje pocity.
Takže keď išiel refrén, tak som skoro až kričala.
Po mojom speve, som sa odobrala naspäť do izby aj spolu s jogurtom.
Zapla som si film.
Hneď prvý, ktorý som našla.
Aspoň mi zaberie myseľ.

Večer som to už nezvládala.
Musela som odísť z tejto nočnej mory.
Stále sama.
Vzala som si slúchatká, mobil, kľúče a mikinu, ktorú som cez seba v rýchlosti prehodila.
Zamkla dom a bežala nevedno kam.
Nohy ma unášali mestom.
S hudbou v ušiach sai išlo lepšie.
Akokeby aj ona vedela o mojom trápení.
Nakoniec dom zahla smerom na kopec.
Z kadiaľ vidno celé mesto.
Bežala som cestičkou, okolo ktorej bolo zopár stromov.
Keď som došla na samý vrch, musela som všetko vypustiť von.
Ani neviem kedy, kričala som.
Slzy sa mi drali napovrch.
Spadla som na kolená ako troska a nechala všetky vzlyky von.
"Prečo? Prečo? Prečo?!"
Kričala som.
Rukami som si zahrabla do vlasov a naďalej vypúšťala moje boľavé vnútro.

Jack:

So sadrou sa mi už lepšie chodí.
A hlavne som si zvykol na barle.
S Isaacom sme sa stretli na ihrisku, kde hrali chalani futbal.
Bol tam aj Lucas na lavičke.
Zakýval mi na pozdrav a potľapkal vedľa seba na znak toho, aby sme si k nemu sadli.
"Uvidíš, že aj na teba poletia baby ako na lep."
S chuti sa zasmial.
Sadol som si vedľa neho.
Chvíľu sme sa rozprávali, no popri tom sme začali sledovať hru.
Chalanom zo dobre išlo.
Hlavne, keď sa k nim pridal Isaac.
A ako povedal Lucas, dievčatá sa pri nás zastavovali a sadali ku nám.
Lucas už mal jednu položenú na zdravej nohe.
Zatiaľ čo sa mne chceli tiež dostať na klín.
No môj bok im to nedovoloval.
Hra sa skončila asi tak o 2 hodiny.
Chalani ma odprevadili domov.
Aby som sa náhodou nestratil.
Keď som stratil tú pamäť.
A ako to, že viem kto Isaac je?
Vlastne netuším.
Jediného si pamätám.
Neviem kto je Jackob, Fillip či kto to už je a ani jeviem kto je Ben.
Jediný Isaac, mi ako keby zostal v hlave.
Ako som stál pred domom, ešte som sa nechcel vrátiť.
Tak som sa rozhodol prejsť sa do prírody.
Áno blbý nápad, keďže mám barle.
No popasoval som sa s kopcom.
Akurát zapadalo slnko.
Je tu pekný výhľad na mesto.
Šiel dom ešte o niečo vyššie, kde vidíte aj môj dom a aj na výhľad kde som bol pred chvíľou.
No moju pozornosť si pripútalo dievča, ktoré tam teraz dobehlo.
Malo slúchadká v učiach, modré rifle s vyvýšeným pásom a do toho zasúkané biele tričko a navrch mikina.
Strhlo si slúchadká a rozplakala sa.
Začala kričať.
V jej kriku bolo cítiť bolesť, utrpenie a potrebu, všetky svoje emócie vybrať napovrch.
Pozeral som sa na ňu.
Blond vlasy, zelené oči.
To je tá baba z nemocnice.
Netuším prečo ale nič som k nej nepociťoval.
Len som vedel, že prežíva ťažké chvíle.
Ktoré by som ja prežívať nechcel.
Otočil som sa.
S ťažkým pocitom som odchádzal.
Všetko ma bolelo.
Bok, zlomená noha a začalo ma aj srdce.
Prečo?
To naozaj netuším.
Nepoznám ju.
Nie je to moja vec.
Tak načo sa trápiť záležitosťami a problémy iných?
Odišiel som, zatiaľ čo si tam zlomená vykričávala hlasivky.

Ahojte.
Už dlhšie nebola nová časť.
Prepáčte ale teraz mám pisomiek ako hrachu. Celý týždeň sa budem musieť učiť.
Takže dopredu sa ospravedlňujem ak nebudem mať čas na písanie príbehu.
Ďakujem a píšte komenty.
Rada čítam spätnú väzbu.
❤️❤️❤️