Prečo ja?

9.

Jack:

Išiel som sa prevetrať na mojom novom aute, ktoré som dostal od oca na 18 te narodeniny.
Išiel som okolo nemocnice a spomenul si na Casiu, ktorá tam pravdepodobne je.
Od zajtra alebo pozajtra, idem byť jej osobný nosič.
Zase som bol nastratý, až mi obeleli hánky na rukách, ako silno som držal volant.
Kurva.
Otvoril som všetky okná na aute, nech si vyvetrám hlavu. Trochu som sa skľudnil.
Zabáčal som a predo mnou na lavičke ju uvidel.
Sedela tam a vyzerala ako bezdomovec.
V tom krátkom čiernom tričku a v šedých teplákoch, vyzerala na zomretie. Ako keby jej nezáležalo, že či bude vyzerať ako bezdomovec, alebo ako človek bez života.
Zastavil som ani neviem prečo.
Otvoril som okienko na spolujazdcovej strane.
"Nasadaj."
Nemohol som ju tam nechať, takto zúboženú.
"Nie, ďakujem ja sa radšej prejdem."
Hovorila to s odporom. Vytáčalo ma, že ma nechce poslúchnuť.
Tak som hlasnejšie povedal:
"Nasadaj!"
Bol to príkaz, ktorý zaručoval, že to bude ľutovať ak nenastúpi.
"Nie diky."
Tá je tvrdohlavá. Nikto by sa neopovážil ma provokovať.
Otvoril som dvere na spolujazdcovej strane, nech si sadne.
"Poď dnu odveziem ťa domov. Pozri sa na seba. Takto chceš chodiť po meste?"
Chcel som ju vyprovokovať, nech si konečne nastúpi.
Rozmýšľala nad tým.
No konečne si sadla.
A ja som ju viezol k nej domov.
Nedalo mi a musel som sa jej spýtať :
"Prečo ťa nevzali rodičia?"
Nič nepovedala a ďalej ma ignorovala.
Žeby nemala dobrý vzťah s nimi?
Možno a nejdem sa do toho starať. Viem aké to je nevychádzať s rodičmi.
Zrazu keď sme mali zabáčať, povedala mi nech ju tu vysadím.
Tak som zastavil.
No keď otvorila dvere na aute, vyzerala zarazene.
Nemá kľúče.
"Máš kľúče?"
Spýtal som sa jej zo zdvorilosti.
Trafil som klinček po hlavičke.
"Nie, ale nemienim tu s tebou sedieť v aute."
Odvrkla mi.
Už išla vystupovať no mňa napadlo, že sa pohnem aj s autom, nech si sadne naspäť. Čo tu bude robiť, pokiaľ neprídu jej rodičia z práce?
Mala jednu nohu už von z dverí.
Bol som zvedavý čo spraví.
Vybrala si sadnúť si naspäť. Netrebalo jej ešte k ruke, aj zlomenú nohu.
Šikovná.
"Si idiot? Chcel si ma zabiť?"
Videl som na jej tvári, aká je vytočená.
"Nie, zabiť som ťa v pláne nechcel."
"Zastav!"
"Mala si možnosť vystúpiť."
"Ha? Keby som vystúpila, prešiel by si mi autom nohu!"
Už kričala po mne. No ja som si to užíval, ako ju vytáča to, čo jej poviem.
"No a preto si sa rozhodla ísť so mnou."
Celú tvár mala červenú od hnevu.
Viezol som ju ku mne domov.
Musí byť unavená a má určite bolesti.
Pred jej domom by čakala 5 ak nie aj viac hodín.
To by jej nijako nepomohlo, len vyčerpalo.
Počas cesty bola ticho, no stále dobre vytočená.