Victoria, bohatá žena na úrovni a Ava, obyčajné dievča z vidieka, sú dve celkom rozlišné ženy.
Stará vs mladá žena, bohatá vs chudobná, vydatá vs slobodná. Proste tie najväčšie protiklady, ktoré by sa nikdy nestretli ani len pohľadom.
Lenže osud t...
Nasledujúci deň sa Victoria už normálne prebudila. Prišla za ňou jej rodina a pýtali sa jej otázky, na ktoré však nemala odpovede. Nevidela kto ju strelil, ani od kiaľ ani ako. Strelil ju zo zadu a ona len zacítila tú bolesť. V nemocnici musela ostať ešte 3 dni, kým si lekári neboli istí, že je všetko v poriadku. Potom ju pustili domov a nariadili jej prísny oddych. Takže celé dni bola v posteli, zavretá vo vlastnej izbe. Celé dni myslela na Avu. Skutočne počula jej slová. Len vo chvíli keď ich hovorila, Victoria bola v stave, keď nedokázala pohnúť žiadnou časťou tela a ani vydať hlásku. Účinky liekov postupne doznievali, no jej telo bolo paralyzované. Chcela pohnúť rukou alebo aspoň povedať nejaké slovo, no nedokázala ani to. Nedokázala ani len otvoriť oči. Tak tam len tak ležala a počúvala každé jedno slovo. Každé slovo sa jej hlboko zarývalo do srdca. Myslela to vážne? Skutočne ju miluje? Ako sa to mohlo stať? A prečo si to nevšimla? To jej vážne tak ublížilo to, že s Carlosom predstierajú šťastné manželstvo? Milión otázok, avšak ani na jednu nepozná odpoveď. Kiežby jej ich Ava mohla zodpovedať. Kiežby tu teraz sedela pri nej a povedala všetky tie slová, ktoré povedala v nemocnici. Ale nebola tu a to Victoriu trápilo väčšmi. Kde je? Kde celú tu dobu bola a kde je teraz? Prečo vôbec za ňou prišla? Ako sa o tom dozvedela? Žeby z novín? Zo správ? Samozrejme, že tí o tom vedia, no tak rýchlo by sa to nedozvedela. Musel jej to niekto povedať. Novinári vydali svoje články až na další deň. A ako vedela do ktorej nemocnice ju odviezli? Stále viac a viac otázok, viac pochybností a viac zmätku. Jedine čo chce je vidieť ju. To chce tak priveľa?
Vo vlastnej izbe, vo vlastnom dome a ona sa cítila osamelá. Aj keď sa o ňu starali, nosili jej jesť priamo do postele, stále sa cítila, že nikto tu pre ňu nie je. A už nevládala. Tá samota ju ničila. Celý život sa jej zmenil. Vo chvíľach keď bola takto sama, vzala notebook a pokračovala v písaní svojho románu. Čo iné mohla robiť? Kde inde mohla svoje city vyjadriť? Komu inému sa mohla zveriť? Tento román bol jej spovedník. Vpísala do neho všetko čo sa udialo od posledného rázu keď do neho písala. Opísala tú bolesť čo cítila keď ju zasiahla guľka a prenikala jej do tela. A najviac sa rozpísala so svojimi otázkami ohľadom Avy. Všetko dala zo seba von. Nemohla to už v sebe dusiť. Kiežby mala aj ona takú odvahu ako Ava a dokázala otvorene rozprávať o svojich pocitoch pred ľudmi. Aspoň pred jedným. Ale to nezvládla, a tak jej ostávali len riadky románu a ona ich zaplnila svojimi pocitmi.
Ava tie dni tiež moc rozmýšľala. Myslela na Victoriu či je v poriadku. Či sa jej stav zlepšil. Chcela ju vidieť, no bála sa zájsť k ním domov. Nechcela stretnúť Carlosa a zbytočne mu dávať dôvod na hádky a jeho výmysly. Ako si len mohol myslieť, že s Victoriou sú milenky? Ava si to ani nedokázala predstaviť. Predstava milovania sa s ňou, bolo niečo na čo nesmela myslieť. Už len milovať ju bolo zlé. Ale i tak ju zaujímalo aké by to len bolo. Oddať sa vášni a stráviť tie najintímnejšie chvíle s milovanou osobou. To však nikdy nebude možné. Tak vysoko postavená žena by si s obyčajnou chudobnou dievčinou nezačala. Všetko to boli len sny jednej veľmi zamilovanej osoby, ktorá trpela pre lásku. Každým dňom na ňu myslela viac. Tak ako chcela na ňu zabudnúť, tak ju chce teraz neskutočne vidieť. No jediné čo jej ostávalo bolo čakať. Vedela, že určite musí odpočívať a tak nesmie vychádzať z domu. Čiže šanca zastihnúť ju vonku je nulová. Tak ako to má urobiť? Ako sa k nej dostať? V tom ju napadlo, že skúsi využiť Elu. Zavolala jej a opýtala sa jej či by jej pomohla sa spojiť s Victoriou. Tá samozrejme najprv protestovala, že z toho môže mať problémy, no nakoniec súhlasila. Čas obeda sa blížil a Ela sa ponúkla, že ho seňore Victorii odnesie. Paloma bola prekvapená, no prijala túto ponuku. Predsalen je Ela mladšia a svižnejšia ako ona. Tak všetko pekne nachystala na prenosný stolček a podala jej ho. Ela vyšla hore na poschodie, no ešte pred vstupom položila na ten stolček papierik, ktorý len pred chvíľou napísala. Nadiktovala jej ho Ava a z Ely sa tak stal kuriér. Založila ho pohárom džúsu a potom sa narovnala a zaklopala na dvere. Vstúpila dnu a obzrela sa. Zbadala seňoru Victoriu sedieť na posteli s notebook na kolenách a písala niečo. Keď však Victoria zbadala Elu s obedom, rýchlo dopísala myšlienku a odložila notebook na bok. Mávla rukou na Elu až jej prinesie ten obed bližšie. Tak Ela prišla ku posteli a podala jej celý stolček s obedom. ,,Dobrú chuť seňora." popriala jej. ,,S dovolením." ospravedlnila sa a odišla z izby preč. Victoria sa pozrela čo dobrého má na obed dnes. Ako prvé sa napila džúsu a keď ho išla položiť naspäť, všimla si papierik preložený na polovicu. Položila pohár vedľa neho a vzala papierik do rúk. Stálo na ňom: Drahá Victoria, stále na teba myslím. Dúfam, že si v poriadku. Chcela by som ťa vidieť, no neviem ako. Mám toho toľko na srdci a neviem kde začať. Prosím, zavolaj mi až sa budeš môcť stretnúť. Moje číslo - ******** (predstavte si tu nejaké číslo) - Ava
Victorii sa objavil obrovský úsmev na tvári a jej srdce zaplesalo šťastím. Už dávno takáto šťastná nebola.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Sníva sa jej alebo jej práve dala Ava svoje číslo a chce sa stretnúť? Ach kiežby mohla ísť hneď teraz. No vedela, že nemôže. Ledva prechádza na toaletu a do kúpeľne a nie to ešte odísť na nejaké stretnutie. A tak si sľúbila, že sa musí čo najrýchlejšie zotaviť len aby mohla ísť za Avou. Pretože presne to potrebuje.
