Nečakaná vášeň

Kapitola 13

Ava sa ešte chvíľu zamýšľala nad Laurinými slovami. No nechcela si pripustiť, žeby to tak naozaj bolo. Tak tie myšlienky v hlave potláčala.
Rozlúčila sa s Laurou, vymenili si čísla aby mohli niekedy ešte zájsť na kávu a porozprávať sa.
Keď Laura odišla, Ave sa zdalo divné, že sa jej Victoria ešte neozvala. Vybrala sa teda k firme a pri vrátnici sa opýtala či je ešte seňora vo firme. Muž jej odpovedal, že asi pred 10min vyšla z firmy. A všimol si, že nastúpila do taxíku a odišla. Ava tomu nemohla uveriť. Prečo by Victoria odišla taxíkom keď vedela, že na ňu čaká? Čo sa stalo?
Sadla teda do auta a išla domov. Vošla do kuchyne a tam našla Diega, Elu aj Palomu.
,,Seňora Victoria už je doma?" opýtala sa všetkých.
,,Áno, pred chvíľou prišla. Ona neprišla s tebou?" opýtala sa Ela.
,,Nie." trochu skleslo odpovedala. ,,Neviem prečo, ale odišla taxíkom."
,,To je zvláštne." súhlasila Paloma. ,,Idem zistiť čo sa stalo." povedala a už jej nebolo v kuchyni.
Ostatní sa len na seba vzájomne pozreli.

Paloma zaklopala na dvere a vošla do izby Victorie. Našla ju v záchvate hnevu, kedy okolo seba hádzala všetky veci čo jej prišli pod ruku. Prekvapene na ňu pozerala a potom prišla k nej a silno ju objala.
,,Ššš.. čo sa deje?" držala ju v náruči a snažila sa ju ukľudniť.
,,Ach Palomita.." povzdychla a rozplakala sa. Položila si hlavu na hruď Palome a plakala.
,,No no.. kľud, ukľudni sa." pohladila ju jednou rukou po vlasoch a stále ju pevne držala. Z tohto pohľadu zosmutnila aj ona. Keď videla ako sa Victoria trápi. Poznala ju od detstva, v podstate spolu vyrastali. Je jej ako sestra, ktorú nikdy nemala. Preto je aj Paloma jediná zo zamestnancov, ktorá jej môže tykať. Sú si blízke ako sestry. Aj keď Victoria má sestru, no Paloma nie a našla ju vo Victorii.
Po chvíli, keď sa ukludnila sa odtiahla a pozrela na Palomu so smutným pohľadom.

,,Už mi povieš čo sa stalo?" zapozerala sa ňu so starosťami.
,,Videla som Avu.." nadýchla sa. ,,S nejakou ženou v parku. Bozkávali sa." s bolesťou v hlase povedala tie posledné dve slová.
,,Aha, tak toto ťa trápi drahá." chytila ju za ruku. ,,Vieš čo to znamená, však áno?"
Victoria zdvihla zrak na Palomu. ,,Že je Ava zadaná. A ja.. ja som nikto."
,,Nie! Znamená to, že si zamilovaná a bolí ťa vidieť ju s niekym iným." uškrnula sa a pozrela jej do oči.
Victoria sa zamyslela a prikývla napokon.
,,Čo budeš robiť?" opýtala sa jej Paloma.
,,Nič, nemôžem robiť nič." povzdychla. ,,Stále som vydatá žena. Nemôžem podviesť Carlosa. A mám dcéru." predstavila si aký škandál by z toho vznikol a zhrozila sa pri tej predstave.
,,Veľmi dobre vieš, že Carlosa neľúbiš, nikdy si ho neľúbila. A Alma? Almita to pochopí." upokojovala ju.
,,Nie Paloma, nemôžem.. toto svojej rodine urobiť nemôžem." pokrútila hlavou.
,,Prečo si odopieraš vlastné šťastie? Už si ho konečne aj ty zaslúžiš." povzdychla.
,,Takto to bude lepšie. Ja mám manžela, Ava má priateľku. Od teraz sme len šéfka a zamestnankyňa. Nič viac." utrela si slzy a snažila sa to povedať čo najpresvedčivejšie.
,,Ach Victoria, takto budeš len trpieť. Ale ako myslíš." pobuchala ju jemne po pleci, vstala a odišla.

Victoria chcela odísť od všetkých ľudí preč, byť niekde sama a nerušená. A poznala len jedno miesto kde by mohla byť sama. Jej miestnosť. Vybrala sa teda tam aj s notebookom v ruke.
Ava si všimla Victoriu na chodbe. ,,Seňora ste.." nestihla ani odpovedať vetu a Victoria zmizla za dverami svojej miestnosti. Ozvalo sa aj cvaknutie zámku. Chcela byť nerušená, nechcela žiadne návštevy. Vedela, že keby nezamkne, tak za ňou Ava príde.
Zišla dole schodmi a usadila sa na gauči. Prekryla sa teplou dekou a otvorila notebook na svojich kolenách. Prechádzala si nejaké svoje priečinky, no myšlienkami bola úplne niekde inde. Všetky jej myšlienky patrili Ave. Ako sa prvýkrát spoznali, ako ju v ten deň pobozkala na pery aby sa ukludnila. Snažila sa vybaviť si ten bozk, no moc si z neho nepamätala, keďže hneď na to odpadla. Ale vedela, že ich pery sa na malý moment spojili. Myslela na všetky ostatné dni, na malé gestá pozornosti od nej. Na to ako ju vyrušila v sprche a našla ju nahú. Na to ako sa k nej vždy správala. Tých myšlienok bolo priveľa a nechcela na ne zabudnúť. Rozhodla sa teda, že ich spíše. No nemohla ich písať iba tak. Musel v tom byť systém. Obzrela sa okolo seba a zbadala poličku s knihami. V tom jej to došlo. Napíše knihu, knihu o nej a Ave. O všetkých ich zážitkoch a problémoch.
Otvorila teda Word a zadívala sa na slová hneď hore: NÁZOV. Premýšľala ako to názve.
Po chvíli stlačila premenovať a napísala tam vlastný názov, ktorý znel - NEČAKANÁ VÁŠEŇ.
Začala teda písať, prsty jej skákali po klávesnici a ona s úsmevom opisovala každý jeden detail. Všetky tie pocity, ktoré za tie dni čo spoznala Avu nemohla dostať zo seba von. Nikomu nemohla o nich povedať až ju začínali dusiť. A toto videla ako jediné riešenie. Postavy však musela pomenovať inak, nemohla použiť pravé mená. Sebe vymyslela meno Gabriela a pre Avu zvolila meno Lara.

Úryvok:
.... Gabriela sa zachvela pod dotykom na líci. Cítila to prepojenie medzi nimi len z obyčajného dotyku. Keď v tom Lara svoju ruku presunula na jej krk, prešla ňou elektrina vzrušenia ako ešte nikdy. Vyvrcholila vo chvíli keď na svojom napätom a stuhnutom krku ucítila jemné pery. Gabriela pootvorila ústa a jemne vzdychla. Pod týmito perami na jej krku cítila vybrácie, ktoré smerovali do celého jej tela. Cítila ako nedokáže ovládnuť svoje telo, aj keď sa o to pokúšala. Ostala tam len tak stáť a poddávala sa tej vášni.
Každým jedným ďalším bozkom v sebe Gabriela cítila teplo a zviera, ktoré sa chcelo vydrať z jej tela na povrch. Spalo v nej už pridlho a práve teraz sa prebudilo a silomocou sa škrabalo von, len aby mohlo pocítiť tu vášeň.
Keď sa Larine pery ocitli tesne pod tými jej, zacítila v sebe túžbu ochutnať ich. Už už bola pripravená sa kúsok nakloniť, aby sa ich pery spojili v jedny. Aby nie len ich pery, ale aj ich duše sa spojili v jedno a aby tento moment nikdy neprestal.
Avšak ako to býva v jej živote zvykom, svoje túžby nikdy nenaplnila. Osud to tak chcel, že práve v tej chvíli sa ozvalo volanie zo schodov, ktoré ich od seba muselo odtiahnúť. Smútok v duši, ktorý pocítila pri pohľade ako sa Larine pery vzďaľujú spolu s ňou bol príšerný....

A tak Victoria písala celý deň a neuvedomila si ani len koľko je hodín. Keď dopísala na dnes poslednú časť, časť ktorá sa udiala práve dnes v parku, so slzami v očiach stlačila tlačítko uložiť a zavrela notebook. Oprela si hlavu a zavrela oči. Tá bolesť v nej prúdila ako rozbúrený oceán a náražala do nej ako príliv a odliv. Napokon od toľkej bolesti zaspala na gauči vo svojej miestnosti.