Victoria, bohatá žena na úrovni a Ava, obyčajné dievča z vidieka, sú dve celkom rozlišné ženy.
Stará vs mladá žena, bohatá vs chudobná, vydatá vs slobodná. Proste tie najväčšie protiklady, ktoré by sa nikdy nestretli ani len pohľadom.
Lenže osud t...
Ava cítila ako ju pohlcuje príšerná bolesť a zožiera ju zvnútra. Derie sa priamo zo srdca do celého tela. Má v sebe toľko pocitov a stráca sa v nich. Cíti ako príliš žiarli na Felixa, pretože si myslí, že je s Victoriou práve teraz. Má to, čo ona nikdy mať nebude. Takto nežiarlila ešte nikdy pred tým. Cíti ako ju to ubíja. Taktiež cíti smútok, že ona s Victoriou nikdy nebude. Bolí ju z toho srdce aj duša. Čo má ešte urobiť preto, aby ju získala? Nikdy jej nebude dosť dobrá. Ako by len mohla? Paloma ju objíme, pretože jej to príde ľúto. ,,Nejak sa to vysvetlí, uvidíš." povzbudzuje ju.
Domom sa ozve zvonček, a tak ide Paloma otvoriť. Nečakala tú osobu, ktorá stála pred dverami. Dnu vošiel Felix a Paloma na neho zízala od prekvapenia. ,,Čo tu robíš Felix?" opýta sa prekvapene. ,,Prišiel som za Victoriou. Zavoláš mi ju prosím? Neberie mi telefón." povie a pozerá na ňu. ,,Ale ona.." zakoktá sa. Ava počuje nejaký mužský hlas a rozhodne sa pozrieť kto prišiel. Pootvorí dvere vedúce z kuchyne do haly a zbadá tam stáť Felixa. Akoto, že je tu? ,,Vy nie ste s Victoriou?" opýta sa Ava prekvapene, hľadiac na neho keď vojde do haly. ,,Ako vidíš, stojím priamo tu. A hľadám ju. Kde je?" odpovie s úškrnom. Ave padne veľký kameň zo srdca. To znamená, že Victoria je pravdepodobne sama. Nevie to určite, ale dôležité je, že nie je s ním. Ale kde je? Vŕta jej hlavou. Kam sa podela? Kde len mohla ísť? Je toľko miest a ona ani nepozná všetky. ,,Victoria nie je doma Felix." odpovie mu Paloma. On sa na ňu ešte vypytuje, ale keď zistí, že nedostane odpovede ktoré chce, odíde napokon. ,,Vidíš, buď pokojná. Nie je s ním. Hovorila som to. Poznám Victoriu ako vlastnú dlaň." milo povie Paloma a upokojuje Avu. ,,Áno, ale kde je potom? Kam odišla?" nechápavo sa opýta. ,,Podľa mňa chce mať len pokoj od všetkých. Pretriedit si myšlienky. Ako keď je vo svojej miestnosti tu v dome, tam kde ju nikto nevyrušuje." usmeje sa milo. ,,Hmm.. ale kde?" zamyslí sa Ava. Kde by mohla ísť a mať pokoj? Kde sa mohla ukryť pred svetom a pred ľudmi? A tak na rýchlo? Ava moc miest nepozná. Vie, že Victoria a jej rodina vlastnia veľa pozemkov a nehnuteľností. No nikdy v žiadnej nebola okrem domu a ranču. Ranču! To je ono! Tam mohla ísť. Je to na vidieku, moc ľudí tam nežije a je tam pokoj. Rozhodne musela ísť tam. Aj keď si nemohla byť istá, stojí to za ten risk. Ava si rýchlo vzala svoje veci a kľúče od auta. Nasadla do neho a vybrala sa na vidiek.
Vystúpila z auta a obzrela sa. Tento pokoj, ktorý vládol na vidieku jej skutočne chýbal. Milovala to tu. Ani nechápe ako si mohla zvyknúť na život v meste keď tak veľmi miluje vidiek. Mexico City je veľké mesto s plno ľudmi. Hluk sa nesie vzduchom a neutíchne ani len v noci. Avšak tu sa cíti ako v inom svete, vidiek je úplne iný. Tu počuť len štebot vtákov a zvuk ozývajúceho sa dobytka. Pozrela na budovu ranču a spomenula si na to, keď tu bola posledne. Na to čo sa udialo, ako spoznala Victoriu. Ako jej zachránila život. Spomienka sa jej rozplynula priamo pred očami akoby to bolo len včera čo sa to stalo. Zbadala, že z komínu vychádza hustý tmavý dym. Niekto v dome je a zakúril pred malou chvíľou, pretože takýto hustý dym vznikne pri rozpálení krbu. Neskôr už by išiel len jemný dym, takmer priehľadný. To musí byť Victoria, kto iný by zakúril? Pracovníci čo tu pracujú majú svoju časť obydlia, čiže oni to byť nemôžu. Kráča smerom k veľkým dreveným dverám a keď sa ocitne priamo pred nimi, vyrovná sa. Zhlboka sa nadýchne a vydýchne. Chytí kľuku dverí a potiahne ju k sebe, tým sa dvere otvoria. Z vonku okolo Avy zafúka smerom dnu vietor a jej rozfúka vlasy, ktoré má voľne rozpustené. Na sebe má slabo modré rifle a bielu košeľu zakasanú v nich. Vrchný gombík ma rozopnutý, aby jej nesťahoval krk. Zavrie za sebou dvere a vyberie sa smerom dnu. Započuje práskajúce drevo ozývajúce sa z krbu. Vidá sa za jeho zvukom. Kráča dlhou tmavou chodbou a čím je ďalej, tým bližšie je k tomu zvuku. Po chvíli sa spoza rohu zjavia záblesky tancujúceho ohňa. Svetlo odrážajúce sa do okolia, vznikajúce vďaka ohňu, ktorý horí do všetkých strán okolo dreva v krbe. Keď už je na kraji toho rohu, opatrne vykročí ďalej a otočí sa smerom k svetlu. Zbadá ten horiaci krb plný dreva a ohňu. Pred ním na zemi je vystretá deka obklopená vankúšmi a na nej sedí nádherná blondína v čiernej tenkej nočnej košeli. Sedí na zemi s nohami skrčenými pod seba a na stehnách drží zošit s perom. Vo chvíli keď sa na ňu Ava zapozerá, zdvihne hlavu a pohľad jej opätuje. Tá žena je Victoria, kto iný? Nervózne sa zachveje pri zistení, že tu je Ava. Ava podíde k nej a pomaly si kľakne na zem pred ňu a potom si sadne na vlastné nohy. Je v tej istej polohe ako Victoria, sedí s nohami skrčenými pod seba. Zadíva sa na Victoriu, je tak prekrásna a prirodzená. Bez elegantného oblečenia a bez make-upu. Prvýkrát je skutočne sama sebou. Victoria sa taktiež díva na Avu a prezerá si ju. Na sucho prehltne. Nechápe čo tu robí. Kde sa tu vzala? Ako ju našla? Ave padne zrak na ten zošit čo drží Victoria a opatrne natiahne k nemu ruku. Vezme ho do ruky a pritiahne si ho k sebe. Otočí si ho, aby to vedela prečítať. Zadíva sa na text a začne ho čítať nahlas:
Pohľady, ktoré sme si venovali Bozky, ktoré sme si nedali Milovanie, ktoré sme nikdy nezažili Hudba, ktorú sme nikdy nepočúvali Výlety, ktoré sme nikdy nezažili Noci, ktoré sme spolu nestrávili Rána, do ktorých sme sa nikdy neprebudili Dni, ktoré sme spolu nestrávili Láska, ktorú sme spolu nezdielali Pokušenie, ktoré sme spoznali Strach, ktorý sme mali Zbabelosť, ktorej sme podľahli Strach, ktorý nad nami zvýťazil Bolesť, ktorá v nás zostala Plač, ktorý sa vydral na povrch Samota, ktorá nám ostala
Ako to Ava nahlas čítala, Victoria na ňu pozerala a cítila každé jedno vyrieknuté slovo svojej vlastnej básne. Rozbúchalo sa jej silno srdce a tep sa zrýchlil. Cítila to napätie, ktoré spôsili slova tej básne. Bolo niečo úplne iné to len napísať a niečo úplne iné to počuť. Jej vlastné slová sa do nej hlboko zaryli a spôsobili, že ich precítila omnoho silnejšie ako kedykoľvek pred tým. Ava dočítala posledný riadok a chvíľu ešte pozerala na tie slová. Potom zdvihla pohľad k Victorii a prehovorila: ,,Ak si toto napísala Felixovi, tak hneď teraz odchádzam." Victoria nervózne dvakrát zažmurkala pri týchto slovách. Vážne si Ava myslí, že táto báseň je pre Felixa? Ako ju niečo také napadlo? Vzala si svoj zošit naspäť a položila ho vedľa seba. Potom natiahla ruky smerom k tým Avinym a spojili ich. Držala ju za obe ruky. Jej dlane mala v tých svojich. Nadvihla sa a prisunula sa bližšie. Pozerala na ich spojené ruky a potom zdvihla pohľad k Ave. Zapozerala sa jej hlboko do očí.
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
,,Napísala som to pre teba." s úprimnosťou a láskou v hlase odpovedala.
