Nečakaná vášeň

Kapitola 56

O týždeň
Tak je rozhodnuté. Aj keď to bude veľmi ťažké obdobie pre obe, Ava sa rozhodla, že odíde. Musí skúsiť každú možnosť, musí sa vyliečiť.
Nevie ako dlho tam bude, nevie ako rýchlo zaberie liečba a či vôbec zaberie. Nevie či má ešte vôbec nádej. No aj tak ide a skúsi to.

,,Si si istá miláčik?" opýta sa Victoria, stojac pred letiskovou kontrolou, za ktorú môžu len ľudia s letenkami. Pozerajúc so slzami v očiach na Avu.
,,Áno." prikývne a z očí jej vyhŕkne ďalší prameň sĺz. ,,Musím."
,,Viem, že áno. Ale ako.. ako to mám zvládnuť bez teba?" uplakaným hlasom sa opýta.
,,Tak ako ja bez teba." jemne sa usmeje cez slzy. ,,Mysliac na teba každú minútu."
,,Ach láska." povzdychne si a objíme silno Avu.
Tá sa k nej pritúli čo najbližšie, zaborí hlavu do jej ramena a privonia si k vôni jej vlasov.
,,Tvoja vôňa mi bude chýbať." povzdychne si Ava. ,,Ty mi budeš moc chýbať."
,,Aj ty mne." vzlikne a kúsok sa odtiahne, aby jej mohla pozrieť do tváre. ,,Dúfam, že najbližšie keď sa uvidíme, už budeš zdravá a budem môcť znovu vidieť tu iskru v tvojich očiach." pohladí ju po líci chrbtom svojej dlane.
Ava sa usmeje a povie: ,,Ja dúfam, že znovu uvidím tvoju krásnu tvár do ktorej som sa tak zamilovala už prvý deň."
Obe sa k sebe inštinktívne naklonia a venujú si posledný dlhý bozk. Bozk, ktorý symbolizuje opätovne stretnutie, ktoré nastane v budúcnosti. Bozk, ktorý cítiť tak sladko po láske a tak trpko po rozlúčení, ktoré po ňom nastane.
Odtiahnú sa od seba, obe ženy so slzami v očiach a bolesťou v srdci.
,,Dovidenia láska." hlesne Ava.
,,Dovidenia láska." odpovie Victoria.

O mesiac
,,...Zazvonil zvoniec a rozprávky je koniec." Ava dokončí čítanie knihy, ktorú má pred sebou a obe ruky má položené na jej stránkach.
,,Výborne, zvládla si to. Naučila si sa perfektne čítať braillovo písmo." s radosťou v hlase jej odpovie mladá žena, s dlhými kučeravými bledohnedými vlasmi a bledohnedými očami. Vysoká a štíhla, s jemne guľatou tvárou, výrazným špicatým nosom a jamkami v lícach.
,,Len vďaka tebe, Daniella. Moc ti ďakujem." s úsmevom povie Ava svojej novej priateľke. Žene, ktorá je rovnako slepá a prišla sa sem liečiť rovnako ako Ava.
Daniella sedí vedľa Avi na lavičke v nemocničnej záhrade. Usmieva sa od ucha k uchu a opatrne natiahne ruku pred seba, hľadá ňou Avinu ruku. Keď ju nájde, zovrie ju do svojej ruky a prehovorí: ,,Nemáš vôbec za čo. Veď sme priateľky, nie?"
,,To máš pravdu. Ďakujem." milo jej Ava odpovie. ,,Si asi jediná, ktorá mi rozumie. Nie je to ľahké."
,,Nie je, ale aj tak si to zvládla." stisne jej ruku, ktorú ešte stále drží. ,,A uvidíš, že čoskoro budeš znovu vidieť." druhou rukou jej pohladí vrch ruky.
,,V to dúfam." nádejne odpovie. ,,A ty taktiež."

Daniella nervózne dupká pravou nohou o zem a hryzie si pery. Chcela by niečo povedať, ale nevie ako. Cíti sa trápne, ale odváži sa a začne: ,,Ava vieš.. chcela by som ti niečo povedať."
,,Hmm?" po chvíľke ticha, ktoré nastalo ju vyruší hlas Danielly z myšlienok.
,,Už dlhšie ti to chcem povedať, len neviem ako." ešteže obe nevidia, pretože sa začala červenať.
,,Kľudne hovor." usmeje sa milo Ava.
,,No jaa.. už je to mesiac čo sa poznáme. A za ten čas si sa stala mojou jedinou priateľkou. Už keď som strácala nádej." začne nervózne, no nevie ísť na to priamo.
,,Ako aj ja. Tiež to občas vzdávam už. Preto som vďačná, že mám teba. Keďže moji blízki sú ďaleko." usmeje sa, no v duchu si spomenie na Victoriu, ktorá jej neskutočne chýba. Ani nevie ako to tu už mesiac zvláda bez nej. Je pravda, že Daniellina prítomnosť jej pomáha nemyslieť na Victoriu a na tú bolesť v srdci, ktorá ju zožiera pretože nie je s ňou. Občas si zavolajú, ale telefonáty na iný kontinent sú drahé.
,,Áno, aj ja. Ale.." zatvári sa nervózne. Chytí si tvár do rúk na chvíľu. Nadýchne sa a vydýchne. Pritiahne sa bližšie k Ave. A rukami nájde jej ruky, aby ju mohla chytiť za časť rúk medzi lakťami a ramenami. ,,Ja neviem ako to mám povedať. Vieš, nikdy som nič také nikomu nepovedala." povzdychne si nešťastne.
,,No ták, len smelo do toho. Veď som tu pre teba vo všetkom čo budeš potrebovať." podporí ju aspoň slovne, aj keď vo vnútri zacíti zvláštny pocit. Taký nervózny pocit. Akoby jej telo cítilo prítomnosť niekoho jej moc blízkeho. Pretože Aviným telom prejde zvláštny pocit, až mravenčenie. Očami nevidí nič, no jej telo akoby jej dávalo znamenie, ktoré si však Ava vysvetliť nevie. Vie, že sa niečo deje, ale nevie čo.
V tom však Daniella povie: ,,Povedať to síce neviem, ale môžem toto.." nechá nedokončenú vetu, pretože v tom momente sa nakloní. Ruky, ktorými drží Avu jej určujú vzdialenosť medzi ňou a Avou. Avšak prejde rukami vyššie až na ramená, takmer pri krku. A to jej určí presnú polohu jej tváre, ktorú potrebuje k tomu, aby sa mohla priblížiť. Tak aj urobí a pritisne svoje pery k tým jej. Daniella sa nervózne trasie, no svoje vlhké pery má priložené na tých Aviných a schuti s nimi začne pohybovať.
Ava niečo takéto absolútne nečakala. Ako však zacítila cudzie pery na tých svojich, okamžite do nej vystrelil ten známy vášnivý pocit. Na okamžik sa mu poddala a bozky oplácala. Oplácala tie vlhké a neskúsené bozky, z úst neskúseného dievčaťa, ktoré ju nesmelo bozkávalo. Malé a úzke pery, avšak tak jemné, vlhké a vášnivé sa prisali k tým jej a nechceli sa odlepiť. Ava sa tomu jednoducho poddala bez rozmýšľania, skôr inštinktívne.
Tento celý okamžik sa zdal tak nekonečný, no pritom trval len 2 minúty. Kto by to však pri bozkávaní počítal?
No to nebolo to najdôležitejšie. Dôležitejšie bolo to, že asi dva metre od lavičky na ktorej sedeli, sa zjavila osoba, ktorá ich neveriacky sledovala. S hrôzou v očiach a otvorenými ústami sa tam pred chvíľou zjavila a nemohla uveriť tomu čo vidí. Z oči sa jej začali hrnúť jedna slza za druhou. Najprv len malé kvapky, stekajúce po jej lícach až na hruď. Až napokon potoky sĺz, hrnúce sa z kútikov oboch očí. Nezmohla sa na žiadnu zmysluplnú vetu. Zo šoku, ktorý videla však povedala len jedno jediné slovo. Zdesené slovo, s prízvukom sklamania a opovrhnutia, ktoré sa rozplynulo do uši obom ženám. Nieslo sa vzduchom až kým ho obe ženy nezapočuli vo svojich ušiach. Tým slovom nebolo nič iné ako oslovenie jednej z nich: ,,AVA?!"