Nečakaná vášeň

Kapitola 11

Po 2 dňoch Avu pustili z nemocnice domov. Cítila sa už lepšie, no vraj má obmedziť pohyb a cvičenie. Len sa nad tým zasmiala a pomyslela si svoje.
Ešte v nemocnici ju zastihli policajti a vypočúvali ju ohľadom toho čo sa stalo. Povedala im, že do tváre mu nevidela, lebo mal kuklu. No povedala, že bol celkom malý a chudý. No nič viac im k tomu povedať nevedela. Opísala im všetko čo sa stalo, ako vošla do haly a všimla si seňoru Victoriu na zemi a tak bežala k nej. Aj ako ten muž vystrelil a zasiahol ju. Potom si už len pamätala výkrik seňory a stratila vedomie. Prebrala sa až na nemocničnej posteli.

Prišla domov a tam ju čakala už Victoria aj s jej manželom Carlosom.
,,Vitajte doma Ava." milo ju obaja privítali.
Prišiel k nej Carlos a podal jej ruku. ,,Chcem sa vám poďakovať, že ste znova zachránili moju ženu. Spočiatku som myslel, že je hlúposť zamestnať ženu na takúto pozíciu, avšak dokázali ste, že ste toho hodná." usmial sa a potriasol jej rukou, ktorú Ava medzi tým vystrela tiež.
,,Bola to moja povinnosť. Chrániť seňoru Victoriu." povedala pokojne aj keď vnútri vedela, že to nerobila z povinnosti.
Victoria však nevedela, že Ava zaklamala a zvláštne sa na Avu zadívala. Pozerala na ňu s pohľadom, že nemohla myslieť vážne to čo povedala.

Jej pohľad Avu prepálil a ona vo vnútri pocítila zvláštny pocit. No nemohla pred Carlosom hovoriť o tom čo cíti pri Victorii. Prečo sa na ňu tak pozerá? Chce aby pred jej manželom hovorila o tom? Nechápala ten jej pohľad. Tak len zahanbene pozrela do zeme.
,,Toto je odmena za to čo ste urobili." podal Carlos Ave obálku.
Tá sa so zvrášteným obočím pozrela na obálku a opatrne ju vzala do rúk. Pootvorila ju a zbadala v nej peniaze. Okamžite ju zavrela a vrátila ju naspäť Carlosovi. ,,Prepáčte seňor, toto nemôžem prijať." hrdo odpovedala a on sa zvláštne zatváril.
,,Ale zaslúžite si to." oponoval jej.
,.Možno áno, avšak aj tak to nepríjam. Peniaze nevyvážia život človeka. Aspoň mne nie." jemne sa usmiala a stála si za svojimi slovami.
Na chvíľu pozrela na Victoriu či ju ten jej pohľad už prešiel a zbadala ako sa teraz pre zmenu hrdo tvári ona. Bolo to tak, Victoria bola pyšná na to ako sa Ava zachovala a odmietla peniaze.
,,No dobre teda. Tak si choďte oddýchnuť. Určite vám doktor prikázal oddych, však?"
,,To síce áno, ale žiaden oddych nepotrebujem." uškrnula sa a pozrela na Victoriu znova. ,,Seňora, ak ma budete potrebovať môžeme ísť."
,,Nie nie nie.. vy nikam nepôjdete. Ak doktor povedal oddych, tak budete oddychovať!" prísne odpovedala. ,,A nemám v pláne dnes nikam chodiť. Ešte sa na to necítim." chytila sa za rebrá, lebo ju znova bodla bolesť.
,,To sme obe dopadli." zasmiala sa Ava a Victoria sa nad tým usmiala tiaž. Smiať sa stále ešte nemohla.

O týždeň
Obidve celý týždeň trávili viacmenej v posteli a jedlo im nosili do postele. Victoria síce na to bola zvyknutá celý život, len Ave sa to moc nepozdávalo. Prečo ju mal niekto obsluhovať keď by to dokázala aj sama? No nemohla nič s tým robiť. Obe si celý ten čas čítali knihy na krátenie dlhých chvíľ. Čas spolu moc netrávili, keďže Victoria bývala na poschodí a Ava v časti pre zamestnancov, ktorá sa nachádzala hneď za kuchyňou.
Avšak dnes ráno zaklopal niekto Ave na dvere. Myslela si, že jej zas Ela nesie raňajky. Tak ako to robila celý týždeň. Posadila sa na posteli a zakričala: ,,Vstúpte."
Do miestnosti, ale nevošla Ela. Bola to Victoria. Ava sa na ňu zadívala akoby ju roky nevidela. Sedela vo volňom tričku a kraťasoch, ktoré tvorili dokopy pyžamo. Nohy mala síce stále zakryté perinou, no trup jej trčal. Victoria prišla k posteli a sadla si na kraj postele vedľa Avy. ,,Dobré ráno." pozdravila sa.
,,Dobré ráno seňora." venovala jej nežný úsmev. ,,Ešte snívam alebo som mŕtva? Pretože moje oči uzreli anjela." s otvorenými očami v ktorých sa zableskli iskirčky na ňu pozerala.
Victoria sa okamžite usmiala, tak veľký úsmev na nej Ava ešte nevidela. Oči sa jej zväčšili od šťastia a líca jej trochu sčervenali.

Až onemela, len na ňu šťastne pozerala. Chytila ju za ruku a stisla jej ju.
,,Ste prekrásna žena." povedala Ava.
,,To vy taktiež Ava." pohladila ju po vlasoch.
,,Prečo ste prišli?" Už vám je lepšie?" so záujmom v hlase sa opýtala.
,,Áno, áno je. Prišla som sa opýtať na to isté. Potrebujem zájsť do práce a chcela som vedieť či ma budete sprevádzať alebo mám povedať Josemu."
,,S radosťou vás budem sprevádzať kam len budete chcieť. Len nech konečne opustím tieto 4 steny." zasmiala sa.
,,Dobre teda, nechám vás až sa nachystáte. Budem čakať v kuchyni." pohladila ju ešte po vlasoch, vstala a odišla.