Just Give Me A Reason [Harry Styles] ✔

38. Chapter

Ahojte zlatíčka :) Po týždni sa hlásim s novou časťou... Snažila som sa aby tu bola čo najskôr, tak dúfam že z nej nebudete sklamané... Viem, že sa tam teraz Harry vôbec neobjavuje, ale ešte to budete musieť vydržať.. Ak mi to vyjde, tak v ďalšej by už mal byť.. Možno bude kúsok aj z jeho pohľadu.... No ok dosť rečí... prajem príjemné čítanie... Komentujte, hviezdičkujte :))

PS: moc moc ďakujem za všetky votes pri minulej časti aj za krásne komenty :*

**********************************************************************

„Chceš mi snáď povedať, že to dieťa je Haroldove?" Spýtal sa ma a ja som nasucho prehĺtla. Ako na to mohol dopekla tak rýchlo prísť? Neodpovedala som mu. Iba som sklonila hlavu a radšej sa robila, že som ho nepočula. „To nemyslíš vážne, že? Prečo si mu to nepovedala?"

„Nechaj to tak Niall! To dieťa je jednoducho len moje. Žiadneho otca nepotrebuje."

„Nemyslíš si že by k tomu mal niečo povedať aj Harry? Je to aj jeho dieťa."

„Nie nemal! On už nepatrí do našich životov."

„Keď sa to dozvie tak..."

„Nedozvie. Prosím sľub mi, že mu to nepovieš."

„Ale..."

„Prosím Niall. Ak ma máš aspoň trochu rád, tak mu to nehovor." Zaprosila som a úprimne sa mu zahľadela do tých jeho úžasných modrých očí. „Prosím."

„Ty vieš, že ťa mám rád a neviem ti povedať nie..." Povzdychol si po chvíli pozerania sa navzájom do očí a ja som si kúsok vydýchla. No len kým nepokračoval. „...no Harry by to..."

„Au..." Sykla som bolesťou, keď ma zrazu drobec kopol celou silou pod rebrom, až som sa musela chytiť pultu predo mnou.

„Čo sa deje?" Vyskočil okamžite na nohy a prešiel za bar, aby ma podoprel. „Je ti zle? Nejdeš rodiť? Poď si sadnúť." Dodal a chcel ma doviesť ku stoličke, no ja som záporne pokrútila hlavou.

„Už je to pohode." Vydýchla som poriadne. „To len ten drobec si zo mňa občas robí boxovacie vrece. Má fakt silu." Zasmiala som sa.

„Určite nejdeš rodiť?" Uisťoval sa na čo som znova pokrútila hlavou.

„Na to mám ešte dva mesiace."

„Dobre ale keby..."

„Nejdem rodiť!" Potvrdila som a on si nakoniec s prikývnutím sadol späť ku svojmu poháru piva. „Ní?" Oslovila som ho po chvíli ťaživého ticha a on na mňa upriamil svoj zvedavý pohľad.

„Áno?"

„Nepovieš mu to, však?" Nahodila som šteňací pohľad a v duchu sa modlila, aby povedal NIE.

„Nie." Vydýchol po chvíli a ja som ho hneď bežala silno objať.

„Ďakujem Ní. Si najlepší. Ja som vedela, že ma máš rád a nesklamal by si ma." Šepla som mu pri uchu a on si zamrmlal niečo v tom zmysle „Možno viac ako by som mal.". Nejak som to neriešila a s úsmevom sa vrátila späť za bar, aby som vybavila nejaké nové objednávky.

Skoro celý zvyšok poobedia aj večer sme mali plno a ja som si už o ôsmej necítila vlastné nohy. A to som toho nespravila až tak veľa, pretože Jessie s Markom mi skoro nič nedovolili. Už ma s tou ich prehnanou starostlivosťou začínali štvať. Ako keby som bola neschopná....

„Vieš čo ma napadlo?" Spýtal sa ma Niall, keď som si k nemu na chvíľu prisadla na menší gauč, aby som si trochu oddýchla.

„Čo také?" Pozrela som naňho unavenými očami a čakala čo z neho vylezie. Niall si vyložil moje nohy na svoje kolená a ja som sa naňho slabo usmiala. Presne toto som potrebovala. Vystrieť si svoje unavené nohy.