Just Give Me A Reason [Harry Styles] ✔

2. Chapter

Ahojte :) Mám tu pre vás druhú časť mojej FF :) dúfam že sa vám bude páčiť a vopred sa ospravedlňujem za chyby :) Po prečítaní potešia aj nejaké komenty a votes :)

Celé leto sa neviem dočkať, kedy pôjdem znova do školy a ako to dopadne? Hneď prvý deň je to jedna katastrofa za druhou. Najskôr schytám na projekt toho nafúkanca, potom mi matikár oznámi že mu cez rok budem pomáhať s doučovaním a ako čerešnička na torte, schytám loptu do hlavy.

„Do čerta aj s dnešným dňom.“ Šomrala som si, keď som sa ponáhľala z telocvične ku svojmu autu.

„Lea čakaj...“ Zakričal zrazu ktosi na mňa tak som zastala. Otočila som sa, aby som zistila kto to je a uvidela Kylovú spolužiačku Lili. 

„Ahoj Lili. Stalo sa niečo?“ 

„Bože dievča. Ty máš dnes v riti vrtuľu alebo čo? Utekám za tebou cez celú chodbu a nemôžem ťa dobehnúť.“ Vyhúkla na mňa zadychčane.

„Prepáč. Chcela si niečo?“ Usmiala som sa na ňu.

„Kyle ma poprosil, aby som ti povedala že naňho nemusíš čakať, lebo musí ostať po škole.“ 

„Čože? Preboha čo zase spravil, že už v prvý deň školy musí ostať po škole?“ 

„Akoby si ho nepoznala.“ Uškŕňala sa.

„Práveže poznám.“ Prehodila som očami. „Diky za odkaz.“ Povedala som jej s úsmevom a vyšla von.

Cestou k autu som sa prehrabávala v taške, aby som si našla kľúče a akosi som pri tom vôbec nevnímala svoje okolie... Teda až do momentu, kým som do niekoho nevrazila a nešvihla pri tom na zem.

„Do riti. Čo je dnes piatok trinásteho, že sa na mňa lepí všetka smola?“ nadávala som si pre seba, kým som sa snažila pozbierať si veci zo zeme.

„To nevieš dávať väčší pozor?“ ozval sa zrazu vedľa mňa známi hlas. To si so mňa asi robí srandu. Zdvihla som zrak na dotyčného a pri tom sa zamračila.

„Ja nedávam pozor? A čo ty? Musíš sa mi stále motať pod nohy? Čo ma sleduješ alebo čo, že si všade kam sa pohnem?“

„Áno sledujem ťa, lebo nemám nič dôležitejšie na práci.“ Povedal dosť sarkasticky a pri tom sa sladko usmieval.

„Tak si láskavo nájdi niečo iné na vyplnenie voľného času, lebo ma už vážne nebaví stretať ťa na každom rohu.“ Odvrkla som a vyštverala sa na nohy aj so svojimi vecami, ktoré som si konečne pozberala.

„Sorry ale asi ťa sklamem. Ak si zabudla, tak máme spolu robiť ten projekt na dejepis.“ Pripomenul mi.

„Bohužiaľ nezabudla.“ Hlesla som a obišla ho.

„Lea počkaj!“

„Čo?“ otočila som sa a všimla si, že drží v rukách moju knihu.

„Toto si si zabudla.“ Hlesol akosi rezignovane a knihu mi podal.

„Vďaka.“ Povedala som a slabo sa naňho usmiala. „Tak o štvrtej!“ pripomenula som mu a šla ku svojmu autu.

„Ale....“

„A nemeškaj! Nemám to rada.“ Usmiala som sa a rýchlo nastúpila do auta, aby sa nestihol vyhovárať.

Cestou domov som sa ešte zastavila v mestskej knižnici, kde už na mňa čakala pani Donovenová aj s pripravenými knihami. Je to až strašidelné, ako táto knihovníčka vždy dokonale vie čo potrebujem. Možno to je aj tým, že tu trávim veľa voľného času.