Just Give Me A Reason [Harry Styles] ✔

21. Chapter

Ahojte dievčatá :D Po dvoch týždňoch tu mám opäť novú časť :D Myslím že táto je taká o ničom.. Ja viem že to píšem skoro pri každej, ale proste mne to tak príde... Tak snáď sa vám bude páčiť :D Túto časť venujem SmileJane :) Ak chce niekto venovanie pri ďalšej časti, tak si oň napíšte v komente :)  Inak samozrejme nezabudnite na komenty a votes :D

Škola. Pre mňa tak známe miesto. Vždy som sem rada chodila, aby som sa niečo naučila, spoznala nové veci.... Ešte pred týždňom to tak bolo. Tak prečo mi to je zrazu také cudzie? Sedím tu už päť hodín a vôbec sa nedokážem sústrediť na to čo prednášajúci hovoria. Moju myseľ totižto plne zamestnáva len jedna osoba. Osoba ktorá sedí len kúsok odo mňa a zároveň tak ďaleko. Stále akosi nedokážem pochopiť ako sme sa s Harrym za tak krátky čas dokázali dostať až tam kde sme teraz. Ešte nedávno sme sa nemohli ani cítiť a zrazu spolu chodíme. Samozrejme že o tom ešte nikto nevie. Teda okrem chalanov z kapely a môjho brata. Na ostatných ešte nie som pripravená, aj keď Harry by to najradšej hneď všetkým vytrúbil. Harry je známy po celom svete, je najobľúbenejším členom skupiny, milujú ho milióny faniniek a ja mám strach z ich reakcie, keď sa to dozvedia. Budú ma akceptovať, alebo nenávidieť?

Z mojich myšlienok ma vytrhol až môj mobil, ktorý mi slabo pípol v lavici. Nenápadne som ho vytiahla a otvorila správu, ktorá mi práve prišla od Harryho.

„Už to dlhšie nevydržím! Potrebujem ťa pobozkať!“  Moje kútiky sa samovoľne zdvihli do úsmevu a hneď som začala ťukať odpoveď.

„A čo s tým chceš spraviť?“

„Cez prestávku ťa zatiahnem na najbližšie záchody a tam uvidíš.“ Nad jeho odpoveďou som pobavene pokrútila hlavou.

„To asi ťažko! Po tejto hodine mám telocvik, takže sa budem ponáhľať do telocvične.“ Rýchlo som mu odpísala.

„Tak to má tvoj telocvikár smolu, lebo budeš zrejme meškať.“

„To ti to ráno nestačilo?“

„Nie! Dáme si to druhé kolo, ktoré sme nestihli. :D“ Nad jeho odpoveďou som sa musela znova zasmiať, keď v tom...

„Slečna Richards čo keby ste sa aj s nami ostatnými podelili s tým čo máte pod lavicou. Vidím že je to omnoho zaujímavejšie ako moja prednáška, tak prosím. Sem s tým.“ Napomenula ma profesorka a ja som mobil rýchlo hodila späť do lavice.

„Prepáčte slečna. Už sa to nebude opakovať.“

„To dúfam.“ Zamrmlala a ďalej sa venovala svojej prednáške. Našťastie nie na dlho, lebo konečne zazvonilo.

Rýchlo som si pozberala všetky svoje veci a ponáhľala sa ku dverám. Vedela som totižto, že ak by ma Harry dobehol, tak by som na sto percent meškala na hodinu a to som si nemohla dovoliť. Preto som si prehodila svoju tašku cez plece a snažila sa čo najrýchlejšie opustiť triedu. Moje plány však rázom padli, keď sa mi vo dverách postavil do cesty vysoký, hnedovlasý chalan s peknými modrými očami.

„Lea môžem na minútku? Nezdržím ťa dlho. Vidím že sa ponáhľaš.“

„O čo ide Dylan?“ Spýtala som sa ho s falošným úsmevom a nervózne sa obzrela po Harrym. V duchu som sa modlila aby ho niekto ochotne zdržal a moje želanie bolo vyslyšané, keď som ho uvidela rozprávať sa s nejakým chalanom.

„No ide o to, že aj tento rok pred Vianocami plánujeme spoločnú chatu pre posledné ročníky a po nej aj vianočný ples. No a ja som dostal za úlohu zistiť kto všetko sa zúčastni... A zároveň som sa chcel spýtať či by si nechcela ísť na ten ples so mnou.“