Just Give Me A Reason [Harry Styles] ✔

7. Chapter

"Toto je šialenstvo! Okamžite s tým prestaň! Budeš to ľutovať!" nadávalo mi moje podvedomie, kým sme sa s Harrym nevedeli od seba odtrhnúť. Problém bol ale v tom, že ja som nechcela prestať. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sa mi páčilo keď ma Harry bozkával. Moja pokožka úplne horela na miestach kde sa ma dotýkal...

"Ehmm..." odkašľal si zrazu ktosi pri nás a my sme automaticky od seba odskočili. "Prepáčte. Nechcem vás rušiť mládež, ale o desať minúť zatvárame." Usmiala sa na nás ospravedlňujúco pani Donovenová.

"Ďakujeme madam. Už sme na odchode. Len si vezmeme veci." Povedal jej Harry s úsmevom, zatiaľ čo ja som mala chuť sa niekam prepadnúť od hanby. Pomali ma dobiehal môj stratený rozum a ja som si začínala uvedomovať čo sa tu práve stalo. Čo som sa zbláznila? Nie! Toto nie je normálne.

"Fúúú, to bolo o chlp." Uškrnul sa na mňa Harry, keď sa pani Donovenová vzdialila. Spravil krok ku mne aby ma mohol znova objať, no ja som pred ním cúvla.

"Ja- ja už musím ísť." Vykoktala som zo seba a rozbehla sa k stolu kde sme mali svoje veci.

"Lea počkaj!" Zakričal za mnou no ja som sa neotočila. Rýchlo som si vzala svoju tašku a vybehla von. Vonku ma ovial studený večerný vzduch až som zaľutovala že som si obliekla tie prekliate šaty... Uvedomovala som si že každú chvíľu vybehne Harry von, tak som ignorovala zimu a vykročila do tmavej ulice.

"Lea!" počula som ho na mňa kričať z diaľky no ja som sa nezastavila. Práve naopak. Ešte som zrýchlila, čo v tých opätkoch nebolo vôbec ľahké. "Lea stoj už!" Dobehol ma po chvíli. Zdrapil ma za ruku a tým ma otočil k sebe.

"Pusti ma!" zavrčala som naňho.

"Čo sa stalo? Prečo si ušla? Spravil som niečo zle? Nebránila si sa tomu bozku."

"Možno som mala." Priznala som šeptom skôr pre seba ako jemu. "Nechcem byť ďalšia na tvojom zozname." Povedala som ráznejšie a pri tom mu pozrela do očí.

"Nie si ďalšia na zozname. Si to stále ty. Si jednoducho Lea. Si sestra môjho najlepšieho kamaráta..."

"Veď práve! Ty môžeš mať na každú noc inú a ja nechcem medzi ne patriť. Ja taká nie som. Toto by nefungovalo."

"Ako to môžeš vedieť keď to ani neskúsiš?"

"Ja nič skúšať nechcem! To ty si s tým začal. Ty si ma začal bozkávať."

"Ale neukončila si to!"

"Ja- ja..." zrazu som nevedela čo na to povedať. "Zaskočil si ma tým.... Proste to už nebudeme opakovať!" Povedala som vážne a vykročila ďalej.

"Fajn ako chceš. Tak ťa aspoň odveziem domov." Navrhol.

"Nie. Ja sa radšej prejdem."

"Lea neblázni! Je hrozná zima a vyzerá že každú chvíľu začne pršať."

"Ja to risknem." Povedala som vážne a pokračovala v ceste. Na chrbte som cítila jeho pohľad, no ja som nemala v pláne otočiť sa. Pretláčala som sa cez dav ľudí postávajúcich okolo, až som sa mu stratila z dohľadu úplne.... Kým som sa dostala domov bola skoro polnoc a ako bonus naozaj začalo pršať, takže som prišla úplne premočená....

XXX

Celé sobotňajšie doobedie som strávila zavretá vo svojej izbe. Necítila som sa nejak najlepšie...pravdepodobne ten včerajší dážď spravil svoje a ja teraz budem chorá... a potom sa mi nechcelo odpovedať na blbé otázky typu "Stalo sa niečo?" , "Spravil ti niekto niečo?" . Jediné čo som chcela, bolo mať pokoj od všetkých. Mama mi občas nazrela do izby, no keď videla že nemienim odpovedať na jej otázky, tak zas odišla.