Just Give Me A Reason [Harry Styles] ✔

28. Chapter

HARRY:

Neznášam zápchy! Vždy keď sa niekam ponáhľam, tak v nejakej stvrdnem. Tak ako aj teraz. Už pred dvadsiatimi minútami som mal byť v štúdiach kvôli tomu rozhovoru, no namiesto toho trčím uprostred Londýna v zápche.

„Tak už sa pohnite prepána!!!“ Zavrčal som podráždene a pohľadom prepaľoval autá pred sebou. Nervózne som pri tom poklepkával prstami o volant a v duchu sa modlil, aby ma chalani za to meškanie nezabili. Len čo som na to pomyslel, autom sa rozozvučala známa melódia môjho mobilu. Už to začína. Nemusel som sa na ten mobil ani pozrieť a presne som vedel, kto mi volá. S povzdychom som si ho vytiahol z vrecka a palcom prešiel cez display, aby som hovor prijal.

„Áno ja....“

„Harold kde do paroma si? Mal si tu byť už pred dvadsiatimi piatimi minútami. Za pätnásť minút to začína!!!“

„Dočerta Liam! Ja viem že meškám. Ale čo mám robiť? Trčím v zápche!“ Zavrčal som.

„V zápche? Robíš si zo mňa srandu?“

„Nie nerobím.“ Prevrátil som nad ním očami aj keď to nemohol vidieť. „Pozri, musím končiť. Konečne sa tie autá začali hýbať. Za chvíľu som tam.“ Dodal som rýchlo a hovor ukončil. Mobil som hodil na sedadlo spolujazdca a konečne sa pohol za ostatnými autami.

Našťastie som už na žiadne ďalšie zdržanie  nenarazil a tak som po pár minútach už parkoval na voľnom mieste pred štúdiami. Vypol som motor, vzal si veci a rýchlo vystúpil. Okamžite ku mne pribehol mohutný chlapík z ochranky a ja som si s ním podal ruku.

„Ahoj Steve.“

„Ahoj Harry. Meškáš!“ Zamračil sa na mňa.

„Nie! Vážne?“ Spýtal som sa ironicky a nasledoval ho ku vchodu do budovy.

„Harry, Harry, Harry...“ Počul som ako faninky za bránou vykrikujú moje meno, tak som sa len v rýchlosti otočil a aspoň im zamával. Inokedy by som sa pri nich zastavil, aby som sa s nimi vyfotil, no dnes som na to vážne nemal čas. Otočil som sa späť ku Stevovi a spolu sme vošli do budovy. Prebehli sme dlhou chodbou, až sme zastali pred bielymi dverami s označením šatne. Stev otvoril a ja som rýchlo vbehol dnu, pri čom sa na mňa upriamilo niekoľko párov zvedavých očí.

„No koneč....“ Vybehol hneď na mňa Liam, no ja som ho rýchlo stopol.

„Prosíííím, Liam! Ja viem, že meškám a mrzí ma to! Ale už som tu a stihol som to. A mám len päť minút, aby som sa pripravil, tak si ušetri ten svoj monológ o tom aký som nezodpovedný. Dobre?“ Vychrlil som zo seba a obišiel ho.

Rýchlo som prešiel k vešiaku s oblečením a obliekol si košeľu, ktorú som už mal pripravenú. Na vrch som si dal čierné sako a potom sa ma ujala Lou, aby mi trochu upravila moje rozlietané vlasy. Nie že by im nejak extra pomohla, ale aj snaha sa cení.

„Vážený máme dve minúty do začiatku.“  Nakukol nám zrazu do šatne akýsi chlapík s papiermi v rukách a my sme mu kývli, že rozumieme. Lou v rýchlosti ešte raz kontrolovala náš výzor a potom sme ho nasledovali ku štúdiu, kde sme mali vystúpiť vo večernej show Jimmyho Fallona. V zákulisí nám pripli malé mikrofóny a už sme len museli čakať, kedy nás Jimmy pozve k sebe.

„Je tu dosť ľudí.“ Pošepol som, keď som nenápadne nakukol do štúdia.

„Čo máš trému?“ Zasmial sa mi Zayn, na čo som prevrátil očami.

„Jasné že nie. Len som prekvapený.“ 

„Jasné.“ Smial sa ďalej. Pako.

„....A teraz veľkým potleskom privítajte One Direction.“ Ozvalo sa zo štúdia a my sme vošli dnu.