Črievice Popolušky sú čierne [Ladies First]

✦ 1. kapitola - Popoluška ✦ (Časť 2.)

„Nechcel som sa vás dotknúť, slečna. Počkajte!"

Nepočkala. Vybehla z fastfoodovej reštaurácie von na rušnú ulicu. Líca jej horeli, oči sa jej naplnili slzami. Potiahla nosom a schovala ruky do vreciek na džínsovej bunde. Nečakala, že by sa stretla s niekým z jej minulosti práve v tomto meste. No nech sa akokoľvek snažila upokojiť, Brennanove slová sa dookola ozývali v jej mysli.

Nasadila si na hlavu slúchadlá a pustila hudbu. Bol to jej všeliek. Či už bola šťastná, alebo smutná, stačila tá správna skladba a všetko bolo razom lepšie. Brennan mal pravdu, nedokázala sa vzdať hudby. Hoci prestala na nejakú dobu spievať, znova sa k tomu vrátila. No jeho do toho nič nie je!

Pustil mi ho človek, čo vás pozná.

Brennanove slová ju neustále strašili. Znamenalo to, že v tomto meste žije niekto, koho by mala poznať, koho by si mala pamätať z detstva. A predsa sa jej v mysli nevybavil nikto konkrétny.

Chcela zistiť, kto je tým človekom, čo poznal jej minulosť. Vytiahla vizitku a pozrela na zlaté telefónne číslo. Možno mu zavolá. Potrebuje len vedieť, kto to je. Všetci predsa zostali doma v Hudsone, v jej rodnom mestečku. Ona jediná odišla sem, aby splnila želanie svojho otca a nastúpila na štátnu vysokú školu.

Chcela spievať, ale nebola naivná. Vedela, že sa tým nikdy nedokáže uživiť. Navyše, schopnosť vystupovať pred ľuďmi už dávno stratila. Teraz bola príliš hanblivá na to, aby to zvládla. Nemala chuť sa predvádzať.

„Starry, hej!"

Strhla si slúchadlá a zazrela Adama. Stál na opačnej strane cesty a divo mával rukou. Medzi nimi blikal červený semafor. Odkývala mu, aby nerobil taký cirkus a počkala pri priechode, kým k nej pribehne.

„Čo robíš v meste?"

„Keď ti to poviem, neuveríš," odvetila.

„Tak to som zvedavý," usmial sa na ňu.

Chytili sa za ruky a spoločne kráčali naspäť k vysokoškolským internátom. Počas cesty tam mu stihla vyrozprávať, čo práve zažila.

Teraz boli už na izbe. Sedel na posteli a ona si hlavu položila na jeho stehná. Biely kocúr, ktorého na čierno prepašovala so sebou z domu na internát, jej spokojne ležal na bruchu. Bol tučný a ťažký, nemohla sa niekedy kvôli nemu poriadne nadýchnuť, ale ignorovala to. Bolo jej príliš dobre na to, aby sa čo i len pohla.

„Takže si ho napokon odmietla," skonštatoval Adam.

„Hej," zafučala.

Vždy si predstavovala, že jej večery budú takéto. Že bude mať spoločnosť len tých, ktorých nadovšetko ľúbi. Nepotrebovala vo svojom svete veľa ľudí. K šťastiu jej stačil iba Adam.

Zoznámili sa na univerzite. Obaja pochádzali z malého mesta a bývali preto na internátoch. Kde inde by ho mohla stretnúť? Nechodila na žiadne diskotéky, ani bujaré zábavy. On síce áno, ale na rozdiel od ostatných chalanov v škole si vedel odoprieť párty, keď bolo treba zatnúť zuby a dokončiť seminárku. Vlastne, bol to asi prvý chalan z jej ročníka, ktorý počas skupinového projektu priložil ruku k dielu. To sa jej na ňom páčilo. Dali sa do reči a začali sa častejšie stretávať. Šlo to tak ľahko. Teraz boli spolu už niečo vyše polroka.

„To je škoda, že si to odmietla, Starry," prehovoril.

Prestala rukou hladiť kocúra a pozrela sa na neho: „Prečo škoda?"

„Možno keby si sa k nim pridala, konečne by som ťa počul spievať," podpichol ju.

„Nezačínaj," prevrátila očami a ďalej sa venovala ískaniu bielej srsti kocúra.