Črievice Popolušky sú čierne [Ladies First]

✦ 7. kapitola - Fialový plameň ✦ (Časť 3.)

„Zobrali mi telefón," posťažovala sa mu. „A vraj máš môj rozvrh? Pripadám si ako v škole."

„Mám aj tvoj rozvrh, aj telefón," zasmial sa. Vytiahol z malého zápisníka kúsok papiera a potom jej do ruky podal nový smartfón. „Bol som taký láskavý a natiahol ti rozvrh do kalendára. Bude ti to vrčať spolu s miestnosťami. Vyznáš sa tu? Písmeno označuje krídlo a číslo poschodie."

„Dúfam, že to nejako zvládnem," povedala Starry.

Rozvinula papier a pozrela na svoj rozvrh. Keď uvidela množstvo predmetov, zatočila sa jej hlava. Skutočne nežartovali, keď povedali, že bude mať veľa práce. Okrem hodín cudzieho jazyka, etikety a tanca našla ďalšie predmety, o ktorých netušila, no začala sa na ne tešiť. Bolo tam písanie textov a hodiny hudobnej výchovy, ale i konverzácie a spev s tancom. A navyše teoretické predmety, ktoré sa učila i na škole. Agentúra očividne nechcela zo svojich speváčok vychovať pekne vyzerajúce duté hlavy. To schvaľovala.

Keď si však pozrela dnešný rozvrh, musela ho skontrolovať i v telefóne.

„Dnes tam nič nemám," povedala.

„Dnes máš odo mňa ako darček posledný deň voľna," povedal jej a potom ju nežne potisol do pliec. „Doobedňajšie hodiny už aj tak dávno začali, takže nemá zmysel, aby si tam prišla v polovici dňa. Tak si ho uži. Nezabudni na náš etický kódex a keby niečo, zavolaj mi."

Starry viac medzi nimi nechcela trčať ako piate koleso na voze. Začínala chápať, že Trey a So-Eun zrejme neboli iba manažérom a speváčkou. Zvrtla sa a prebehla popri nich k výťahom, aby im dopriala súkromie a nezačula niečo, čo nechce.

„Obávam sa, že to skončí rovnako ako aj vtedy," pokračovala So-Eun vo svojej nedokončenej diskusii, len čo Starry zmizla vo výťahu. V prstoch krútila téglik ďalšej kávy.

„Zvládneš to," vytrvalo ju presviedčal Trey.

Zavrtela hlavou. Vedela, že to jednoducho nemá význam.

Bolo to presne ako pár mesiacov po tej nehode. Trey jej vtedy povedal, že by mohla naspievať na pamiatku Four Element nejakú smutnú pesničku, čo by vyšla ako samostatný singel. Potom jej položil na stôl niekoľko papierov.

Zovrela pery, ale nepovedala nič. Natiahla sa a zobrala prvý z nich. Bol na ňom text akejsi piesne. Názov a ani slová jej nič nehovorili. Pomaličky kĺzala pohľadom z verša na verš, zo strofy na strofu, až kým neprišla na záver.

„Je to dobrý text," povedala napokon.

„Vedel som, že sa ti bude páčiť," na Treyovej tvári sa na okamih zjavil úsmev. „Musíš si vypočuť aj hudbu, ktorá je k tomu zložená. Včera to dokončili v štúdiu."

Rýchlo vyskočil zo stoličky a prešiel k rohu, kde trónila na drevenej polici maličká Hi-Fi veža. Otvoril vrchne dvierka a vložil trblietajúci sa disk dnu. Potom ho nechal načítať a odstúpil. V maličkých reproduktoroch to zašušťalo a potom sa spustila ťahavá melódia.

So-Eun na okamih pritvorila oči. Potom ich znova otvorila a vo svojej mysli čítala text piesne priamo do melódie hudby. Noty a slová sa navzájom dokonalo dopĺňali. Nikdy naživo nestretla človeka, ktorý pre ich skupinu písal texty, ale vedela, že je nesmierne talentovaný. Jeho slová dokázali trefne popísať to, čo cítila, dokázala sa do textu piesne vžiť a stotožniť sa s ňou.

Chcela spievať. Od pohrebu uplynulo už niekoľko mesiacov a ona mala pocit, že sa s dievčatami stále poriadne nerozlúčila. Veď ich poriadne ani neoplakala. Nebola ich hroby navštíviť ani jediný raz.

Vedela, že to pôjde. Naspieva túto pesničku a definitívne im tak dá zbohom. A potom sa bude môcť konečne posunúť ďalej.

Hudba dohrala a ona sa pozrela na Treya.