Črievice Popolušky sú čierne [Ladies First]

✦ 10. kapitola - Mesačné hodnotenie ✦ (Časť 1.)

Starry sa počas posledných dní cítila ako vyžmýkaná špongia. Mala omnoho náročnejší program, než So-Eun. Kým tá bola v podstate veterán a nepotrebovala taký intenzívny tréning, Starry bola úplný nováčik. Každý jej deň bol nabitý na prasknutie.

Svoje doobedia trávila na rozličných vyučovacích hodinách a kurzoch. Tie sa začínali teoretickými predmetmi a pripomínali jej bežné vyučovanie na školách. Poobedia končila už profesionálnymi predmetmi, ktoré z nej mali vycvičiť hviezdu. Nápad to bol skvelý a hodiny ukážkové, no Starry sa stále nedarilo.

Najradšej mala neskoré večery, kedy si na Treyovom notebooku prehrávala staré i nové skladby skupín z ich agentúry. K tomu si prezerala niektoré šou, v ktorých vystupovali, zábery z rôznych fotografovaní a natáčaní. Snažila sa vstrebať zo všetkých tých videí a piesní čo najviac. Vedela, že nemala osobnosť na to, aby sa stala speváčkou, no chcela sa o to aspoň pokúsiť. Videá od Treya jej napomáhali vidieť skutočnú tvár hviezd agentúry. No predovšetkým jej dodávali nádej.

Hoci večer líhala do postele príšerne unavená, musela si v duchu povedať, že ju to bavilo. Hodiny tanca stále nenávidela, no dosť často sa jej prekrývali so súkromnými lekciami a preto sa pred dievčatami toľko nemusela strápňovať. Prezývka Pinocchio jej však zostala. Starry však počas posledných dní myslela na niečo úplne iné.

Pri Brunovi od prvého dňa musela spievať takmer každý deň. Vždy sa jej pred ním spievalo ľahšie, než pred ostatnými ľuďmi na hromadných hodinách spevu. Bolo to zrejme tým, že poznal jej mamu a pieseň, ktorá bola jej najobľúbenejšou. Jednoducho tento problém pominul, ona sa pri speve nechala unášať melódiou piesne. Jej hlas sa rozliehal po miestnosti a Bruno spolu s Treyom boli spokojní.

Starry sa snažila sa ignorovať to, čo sa medzi nimi stalo, no vždy sa jej zrýchlil tep, keď sa náhle ocitla v Brunovej blízkosti. Nikdy to nepovedala nahlas, ale mala ho rada. Zbožňovala poobedňajšie hodiny spevu, kedy si postupne rozcvičovala svoj hlas. Milovala lesk bieleho klavíra v tej svetlej vzdušnej miestnosti. Nedokázala odtrhnúť oči od toho, ako jeho dlhé prsty tancovali po jednotlivých klávesoch a vydávali tak nostalgický zvuk, ktorý ju neustále vracal do detstva, keď sedávala vedľa mamy pred klavírom a spievala jednu detskú pesničku za druhou.

Ako by mohla na neho zabudnúť? Bol to muž z jej minulosti. Človek, ktorý ju poznal bez toho, aby mu musela o všetkých tých bolestivých spomienkach rozprávať. Uvedomovala si, že by sa mu mala vyhýbať, ich vzťah by mal byť na čisto profesionálnej úrovni. Podpísala predsa kódex.

Ako dlho ešte vydrží schovávať všetky tie pocity vo svojom vnútri?

Snažila sa utíšiť svoju myseľ a vytesniť z nej spomienky na Bruna. Posledný raz preto skontrolovala svoj rozvrh v služobnom mobile, hoci už veľmi dobre vedela, v ktorej učebni bude dnes tráviť svoje ráno. Hoci sa na poschodiach nachádzalo niekoľko tried a tanečných štúdií, zvyčajne každá skupina používala iba jednu z nich. Starry tak po týždňoch cestu poznala naspamäť. Zastala pred dverami učebne a potom sa zhlboka nadýchla. Stlačila kľučku a vstúpila dovnútra.

Hoci lavice boli voľné a nikomu nepatrili, dievčatá zo skupiny sedávali zvyčajne na tých istých miestach. Starry podišla k prázdnej lavici, za ktorou zvyčajne sedávala, teraz však prázdna nebola. Navrchu bola zahádzaná papierovými obrúskami a inými odpadkami.

Starry vzala z rohu učebne odpadkový kôš a potom si začala pomaly čistiť lavicu. Z novej fľaše vyliala na papierovú vreckovku trocha vody a začala utierať dosku, pretože na nej zostali škvrny od zvyškov ovocia. Keď bola hotová, sadla si na miesto úplne bez slova a hľadela do lavice. Vedela, že keby zdvihla pohľad, stretla by sa s bodajúcimi očami ostatných dievčat.