Črievice Popolušky sú čierne [Ladies First]

✦ 31. kapitola - Temnota ✦ (Časť 2.)

Schovala tvár do dlaní a ostala sedieť na schodoch. Zdola začula kroky, ale dúfala, že odídu na poschodie ešte pod ňou.

„Ahoj, Hviezdička."

Noah. Ten posledný človek, ktorého dnes chcela stretnúť. Schovala tvár hlbšie vo svojich kolenách a ignorovala ho. Správal sa divne. A to, čo ju vyľakalo, bolo, že iba vďaka nemu prišla k sebe.

„Ignorovať ma nie je pekné," pokračoval vo svojom zvyčajnom provokovaní.

Nemala na neho náladu. Nemala chuť doťahovať sa a škeriť na jeho hlúpych vtipoch. Zdvihla hlavu a pozrela na neho.

Stíchol, keď zazrel jej tvár. Myslel si, že plakala, ale mýlil sa. Jej tvár bola suchá, nemala červené oči, ani zapchatý nos. No i napriek tomu bolo v jej pohľade niečo, čo spôsobilo, že sa cítil nepohodlne. Zahniezdil sa na mieste a premýšľal. Nič vtipné mu neprišlo na um.

„Musím ísť," povedala a vstala.

Díval sa za ňou až kým nezmizla za dverami. Ako keby konečne dospela. Vždy bývala usmrkaná a niekedy mu pripomínala naivné dieťa, ako aj keď bola s Joshuom v ich byte a dozvedela sa, že vie o jeho orientácii. Teraz bola iná. Opäť.

Starry prešla chodbou a premýšľala. Nevedela, kde by sa mala ukryť a vedela, že v byte ju už určite budú hľadať. Potrebovala spievať. Hlavou jej išla obľúbená smutná pieseň jej mamy a ona potrebovala vymazať celý svet, aby si ju mohla zaspievať a vyplakať sa.

Chcela znova utiecť. Bolo toho na ňu priveľa. Cítila, že potrebuje pauzu, aby mohla zresetovať, začať odznova. No bolo to tak nedosiahnuteľné. Bolo to, akoby sa už nikdy viac nedalo nič napraviť. Agentúra čoskoro skončí aj spolu s jej kariérou. A keďže ju už vyhodili zo školy, nemôže sa tam vrátiť.

Spomenula si na nahrávacie štúdio.

Zvrtla sa a utekala smerom k štúdiu, kde nahrávali svoj prvý album. Pozrela sa na drobný displej vedľa dverí a zistila, že je prázdne. Prstom ťukla na dotykový displej a obrazovka očervenela. Teraz si budú myslieť, že ju má niekto rezervovanú.

Vošla dnu. Všetko bolo povypínané, ale ona nepotrebovala žiadnu techniku. Potrebovala len zvukotesnú miestnosť.

Nadýchla sa a pritvorila oči. Potom začala spievať.

Neverím tomu, že si už navždy preč,

koniec je len ďalším začiatkom.

Len pekne spi, môj drahý, môj milovaný,

duša tvá letí v diaľ, smrťou to nekončí.

V hĺbke môjho srdca budeš naďalej žiť.

Pieseň nádeje bude zaznievať vždy. Naveky...

Za jej chrbtom cvakla kľučka na dverách a ona sa zvrtla. Z miestnosti s mikrofónmi sa dalo rovno prejsť do nahrávacieho štúdia za sklom. Kým tu po celý ten čas spievala, niekto tam stál. A ten niekto to už nevydržal a teraz vošiel za ňou dovnútra.

„Matt," prehovorila. Hlas sa jej zlomil.

„Ahoj," pousmial sa. „Čo tu robíš?"

„Potrebovala som kúsok vypnúť," odvetila. „Nechcela som ťa obťažovať, hneď ti prenechám štúdio. Myslela som, že tu dnes nikto nebude."

„Počkaj," chytil ju za ruku a zastavil. „Zostaň, prosím."

Obrátila sa, aby mu mohla pozrieť do tváre.

„Ako keby som teraz dokázal niečo schopné vytvoriť," dodal.

Vedela, na čo narážal. Vonku bola predsa takmer celá agentúra. Ak aj v noci spal a nezobudil ho ten rozruch, určite musel vidieť fotografiu, alebo správy. Dnes to bolo úplne všade.