Črievice Popolušky sú čierne [Ladies First]

✦ 32. kapitola - Pohreb ✦

Starry skontrolovala svoj odraz v zrkadle. Čierne šaty sa jej vôbec nehodili. Jej pokožka bola po mesiacoch zatvorených v agentúre až príliš bledá a kontrast priostrý.

„Si hotová, Starry?" nazrela do izby So-Eun.

Rebecca už čakala v chodbe.

Starry prikývla. Na niečo takéto sa pripraviť nedalo. Takže nemá zmysel trčať tu a tváriť sa, že sa to možno niekedy podarí.

„Poďme. Trey je dole v aute."

Atmosféra v ich byte bola ponurá. Nemohli za to ich tmavé šaty, ale udalosť, na ktorú sa chystali. Mladá žena z agentúry mala dnes pohreb. A keďže to bolo vinou agentúry, všetci zamestnanci mali prikázané, aby sa pohrebu zúčastnili.

Starry by sa s tým dievčaťom aj tak išla rozlúčiť, no z pohrebu mala zmiešané pocity. Od smrti jej mamy na žiadnom nebola.

Zamkli byt a spoločne vošli do výťahu. Ako Starry a Rebecca, tak i So-Eun mlčala. Ani ona nemala na posledný pohreb príjemné spomienky. Keď sa šla rozlúčiť so svojimi priateľkami a kolegyňami, pripadala si ako v tom najhoršom sne. Bola vtedy zoslabnutá, doráňaná a cítila sa mizerne. Mala chuť pridať sa k nim, bola z nej iba vyhorená troska, ktorá ľuďom mizla priamo pred očami.

„Tak sme tu," povedala So-Eun a posadila sa vedľa Treya na sedadlo spolujazdca.

Zvláštne, ako sa veci menia. Ešte pár rokov dozadu by do auta ani len nenasadla bez toho, aby sa jej neroztriasli ruky a neočakávala každých pár sekúnd smrteľný náraz. Teraz dokázala sedieť na sedadle smrti pokojne a dokázala si jazdu dokonca i užívať. Možno to bolo tým, že Trey sedel vedľa nej.

„Starry, na pohrebe bude celá agentúra," prehovoril Trey a pozrel na Starry do spätného zrkadla. „Bude tam i Joshua. Ale nakoľko v článku sa písalo, že ste sa kvôli pracovnej vyťaženosti už rozišli, nemusíte nič siliť."

„Okej," povedala.

Uvedomila si, že klamanie jej išlo zo dňa na deň čoraz lepšie. Nebola to vlastnosť, v ktorej by túžila vynikať, no začínala chápať, že v tejto brandži sa tomu asi nikdy nevyhne.

„A čo to pozvanie do Horúceho kresla?" zaujímala sa Rebecca.

„Natáčanie kvôli súčasnej situácii presunuli na neskôr," odvetil Trey. „Bude lepšie, kým sa situácia trocha upokojí."

Trey zaparkoval na prepchatom parkovisku pred Národným cintorínom a potom vystúpil. Všade navôkol bola ochranka a kopec známych hercov, či spevákov. Medzi nimi boli i zamestnanci agentúry. Všetci mali na sebe smútočné čierne odevy.

Starry vystúpila ako posledná a uvidela kdesi v diaľke blýskať blesky z fotoaparátov a zopár kamier. Zamračila sa. Novinári sa pchali úplne všade. Liezli na nervy. Na začiatku sa snažila akceptovať to, že sa snažia robiť iba svoju prácu, ale začínala pre nich strácať pochopenie. A vlastne, strácala pomaly toleranciu pre všetko. Menila sa na prchkú a nervóznu, ľahko sa nechala vyprovokovať. Bol na vine stres?

„Poďme," pokynul im Trey.

Prešli otvorenou bránou na cintorín a pomaly kráčali k domu smútku. Vedeli, že tam dnu ich nikto nepustí, no ani po tom netúžili. Tam mala prístup iba rodina a Starry vedela, že na takom mieste nemá čo robiť.

Postavili sa k neďalekému hlúčiku a Starry zazrela chalanov z Bad Boyz. Keď ju zazrel, ich pohľady sa stretli a on porozumel. Podišiel pomaly k nej.

„Starry," povedal.

Najprv sa na neho slabo usmiala, no atmosféra vôkol nich spôsobila, že jej kútiky pier ihneď ovisli. Podišla k nemu bližšie.