Črievice Popolušky sú čierne [Ladies First]

✦ 30. kapitola - Pád ✦ (Časť 2.)

„Nevedela som, že tu mávajú takto neskoro otvorené reštaurácie," prehovorila Starry, keď vstúpili do jednej z reštaurácií.

Ešte nikdy tu nebola.

Malá reštaurácia, do ktorej vstúpili, bola zariadená iba niekoľkými stolmi a stoličkami. Vpredu uvidela obrovský pult s kasou, za ktorou stála pani, ktorá mohla mať po päťdesiatke. Práve sekala kusy zeleniny a robila z nich šalát.

„Neďaleko sú závody firiem," povedal Trey. „Ľudia, ktorí majú nočné, sem chodia jesť počas svojej obedňajšej prestávky."

„Chceš povedať, polnočnej?" zasmiala sa Rebecca.

Prešli k jednému z voľných stolov. Starry si až vtedy všimla, že uprostred stola zívala diera. V nej bol vložený plechový gril, v ktorom tleli skutočné uhlíky. Navrchu trónila kovová mriežka. Vo vzduchu bolo cítiť dym a pečené mäso. Zaškvŕkalo jej v bruchu. Dneska ešte nevečerala. Ak niekto tvrdil, že jesť po desiatej nie je zdravé, ktovie, čo by povedal, keby ich videl prepchávať sa o takomto čase.

Posadali si a Trey im podal laminovaný papier s menu, ktorý bol lepkavý, pravdepodobne od nejakej omáčky, čo naň niekto vylial. Objednali si a onedlho im na mriežke už škvrčali tenučké plátky mäsa.

Starry sedela pri prázdnom tanieri, v ústach sa jej zbiehali sliny. Bolo ťažké zvyknúť si po toľkých mesiacoch hladovania na jedlo. Hoci jej povolili normálne porcie po tom, čo odpadla na natáčaní, stále sa cítila previnilo, keď si nabrala viac, ako sa zmestilo do pohárika. Nebola nejaká extra veľká jedáčka, no predpokladala, že len čo sa jej násilná diéta skončí, jej stravovacie návyky sa vrátia. Nebolo to také jednoduché. Stále ju škrelo svedomie, hoci každý deň chodila cvičiť do fitnescentra v budove agentúry a pol dňa trávila v tanečnom štúdiu. Navyše jej bývalo často ťažko a nejedla preto kvôli tomu, aby vládala trénovať a nepovracala sa uprostred svojej hodiny choreografie.

Prevrátila príbor v ruke a pozrela naň. Nedívala sa však na strieborný kovový lesk, ale na svoje ruky. Otec mal pravdu, bola omnoho tenšia, než si pamätala. Oblečenie, ktoré si so sebou priniesla, jej bolo veľké, hoci cvičila a mala by naberať svalstvo. Miestami mala pocit, akoby ju pokazili a ona už nikdy nebude taká ako predtým.

„Počujete to?" opýtala sa Rebecca.

Zdvihla k nej hlavu.

„Čo hrajú v rádiu."

Starry sa započúvala do malého rádia, ktoré stálo na poličke visiacej na stene za pultom. Anténa trčala až ku stropu a aj napriek tomu stále šušťalo. Starry však mala veľmi dobrý sluch. Rozoznala známe slová piesne a hneď na to i svoj vlastný hlas. Znel v rádiu úplne ináč, než keď bola zvyknutá, no kto nenávidel svoj vlastný hlas zachytený nejakým prístrojom?

„To je naša pieseň," prehovorila So-Eun. Bola tým prekvapená.

„Kto by to už len púšťal v rádiu?" ponosovala sa Starry. „Môj hlas tam znie strašne. A ten text."

Striaslo ju.

Trey jej zobral tanier a nabral niekoľko kúskov mäsa z grilu.

„Hovoril som, aby ste si začali veriť. Vydali ste len svoju prvú skladbu a tá sa pravidelne hráva v rádiu. Pomaličky stúpame v rebríčku. Nikdy nedosiahneme prvé miesta, ale to nikto ani nečakal. Zvyčajne to trvá, kým skupina vydá nejaký hit, ktorý prevalcuje tie ostatné."

„Takže nepomohol ani super prístroj na skladanie hudby?" opýtala sa Starry.

„Pomohol vám naštartovať to. Bavili sme sa predsa o vašom druhom koncepte. Prvá skladba bola fajn, možno troška presladená a klišovitá, ako hovorí Starry. Ale skutočný príbeh začína vašim prvým albumom. A jeho hlavnou skladbou."