Črievice Popolušky sú čierne [Ladies First]

✦ 6. kapitola - V hlbinách mysle ✦ (Časť 2.)

„Sme tu," prehovoril Trey a vytrhol ju tak z jej spomienok.

„Uhm," odvetila, aby mu dala najavo, že ho vníma, no viac zo seba nedostala.

V ústach jej vyschlo, slová šli von ťažko. Zhlboka sa nadýchla. Potiahla nosom, aby zastavila ďalšiu vlnu plaču, ktorá sa nebezpečne približovala. Pomaly vydýchla.

Pomohol jej vystúpiť a v spoločnosti ochranky prešli bránou cintorína až do domu smútku. Pri pohľade na tri truhly z lešteného dreva jej obrátilo žalúdok. Tušila, prečo boli zatvorené. Kým ležala na izbe, cez pootvorené dvere počula šepkať si zdravotné sestry. Telá dievčat boli vraj natoľko zdevastované, až ich nebolo možné pozliepať dohromady. Nemali zapnuté pásy a vyleteli von z auta. Náraz bol zničujúci.

To bola prvá vec, ktorú sa dopočula, keď sa prebrala v nemocnici. Tri dievčatá, s ktorými žila v jednom byte a trávila posledné roky svojho života, boli mŕtve. Pre tie ženy vonku iba senzácia, ktorá po pár dňoch vyprchá. So-Eun vedela, že nikdy nezabudne.

Nemohla tomu uveriť. V jednej sekunde sedela s babami v aute a zrazu bola v nemocnici. Chvíľku si myslela, že si z nej len strieľajú. Že dvere na izbe sa rozletia dokorán a všetky tri na ňu vybafnú: „Prekvapenie!". No čas plynul a prúd sĺz rástol. Pochopila, že to je len jej zbožné prianie...

Všetky tri napokon spopolnia a osobitne rozvezú k hrobom, kde odpočíval zvyšok ich rodín. So-Eun ešte chvíľku hľadela za odchádzajúcim pohrebným autom a uvedomila si jednu vec, ktorá ju načisto šokovala.

Odľahlo jej, že takisto neumrela.

Bola to odporná sebecká myšlienka a ona sa za ňu v tom momente znenávidela. Spomenula si na všetky tri a bola si istá, že ani jedna z nich by si nikdy nič také nepomyslela, keby sa ocitla na jej mieste.

Hlavou sa jej prehnalo to obrovské množstvo negatívnych komentárov, ktoré kvôli nenávisti ľudí a anonymite internetu pribúdalo na jej profile. Každým dňom, každou hodinou. Každou minútou...

A možno majú pravdu. Možno by skutočne mala umrieť.

„Arisu..."

Pozrela sa na nového manažéra, ktorý stál pevne vedľa nej a prebodával ju svojimi sivofialovými očami. Mali zvláštnu farbu, ešte nikdy také oči u žiadneho muža nevidela. Nepáčili sa jej na ňom. Mala pocit, že dokážu vidieť až do hĺbky jej vnútra.

„Volaj ma So-Eun, prosím."

„Viem, čo ti ide hlavou," prehovoril.

Jeho hlas bol pokojný a tichý, aby ich nezačuli ľudia, čo popri nich prechádzali. Istým spôsobom na ňu ten hlas pôsobil ako melódia flauty na ospalého hada. Ako pradenie mačky počas horúceho leta.

„Dúfam, že si uvedomuješ jednu vec. Máš dvoch rodičov, ktorí ťa nadovšetko milujú a teraz ďakujú Bohu, že si prežila, nech ti to pripadá akokoľvek nefér. Tak aby ich ďakovanie nevyšlo nazmar."

„Viem," pošepla a znova sa rozplakala.

Už ani nevedela, koľký raz. Už ju netrápilo to, že sa jej rozmaže mejkap a ona bude vyzerať ako dokonalá zombie. Navyše sa nachádzali ešte stále na cintoríne, takže sa to celkom hodilo.

„Poďme," pošúchal ju dlaňou po chrbte a pomohol jej nastúpiť do auta.

Usadila sa na sedačku a zabuchla dvere. Oblaky nad nimi to už nevydržali a začali plakať tiež. Sledovala ako po skle cupotajú obrovské studené kvapky a uvedomila si, že jej oči už vyschli. Boli natoľko opuchnuté a boľavé, že viac nevládali plakať.