Črievice Popolušky sú čierne [Ladies First]

✦ 8. kapitola - Zvuk bieleho piana ✦ (Časť 2.)

Aký asi bude ten chlap? Bude rovnako nepríjemný a diktátorský ako Marco? Alebo bude milší? Alebo bude stokrát horší? Radšej sa na to snažila nemyslieť, aby nezačala stresovať ešte viac. Bolo jej nevoľno, kolená sa jej chveli a ona bola rada, že neposlúchla Marca a obula si tenisky. Keby jej päty podopierali iba tenučké ihličky, už by sa dávno bola zosypala.

Výťah cinkol a ona vystúpila. Pomaličky prechádzala chodbou a vykrúcala hlavu na obe strany, aby si stihla prečítať menovky. Tieto dvere nemali čísla, ale mená ľudí, ktorým kancelárie patrili. Zrejme zamestnanci, ktorí si zaslúžia vlastný priestor. Správne dvere našla rýchlo. Hoci sa jej meno zdalo známe, nevedela si ho zaradiť. Zaklopala na dvere a keď začula hlboké „Ďalej!", stlačila kľučku a vošla dnu.

Ocitla sa v neveľkej kancelárii, ktorá bola zriadená v minimalistickom štýle. Bol tam len jeden veľký kancelársky stôl s otáčacím koženým kreslom na kolieskach, gauč so skleneným konferenčným stolíkom v rohu pre návštevy a moderná drevená skrinka s lakovacím povrchom, slúžiaca zrejme ako odkladací priestor.

No oproti v poslednom z rohov stál obrovský biely klavír. Starrino srdce zatrepotalo v hrudníku. Presne taký, na akom hrávala jej mama! Po jej smrti ho dali preč, pretože sa naň s otcom už viac nemohli dívať bez toho, aby na ňu neustále nespomínali. Bolo to príliš skoro a spomienky vtedy neboli úsmevné a hrejivé ako teraz, ale bolestivé a ľadové.

Na rozdiel od skúšobní plných zrkadiel, táto miestnosť mala len jedno obrovské okno, ktoré veľmi dobre prepúšťalo svetlo. Celá miestnosť jej pripadala akási biela a žiarivá. Hoci podľa ceduľky pri dverách vedela, že je tu správne, mala pocit akoby vstúpila do iného sveta.

„Ty musíš byť Starry," muž, ktorý dovtedy stál pri okne, sa otočil a pozrel na ňu.

Zovrela pery, keď ho zbadala. Bol to dospelý muž stredne vysokej postavy s vlnitými čiernymi vlasmi. Mal ich zviazané do chvosta, čo mu padal za chrbát. Jeho pokožka mala príjemný kávový odtieň. A tie oči. Bola to tmavá farba, no keď podišla o krok bližšie, uvedomila si, že neboli čierne, ale hnedé, mali farbu sladkého karamelu. Coffee Caramel.

„Áno, som Starry," pípla.

„Ja som Bruno, teší ma," natiahol k nej ruku.

Uchopila ju do svojej dlane. Mal oproti jej spoteným a studeným rukám úplne suchú a horúcu dlaň. Jeho prsty boli dlhé a elegantné. Pozrela na klavír a spojila si dve a dve dohromady. Tento muž hral na klavíri a ona bola s týmto zistením maximálne spokojná. Bol by to hriech, keby jeho prsty nemohli hladiť tie štíhle klávesy.

„Počul som, že si sa na mňa pýtala," usmial sa na ňu.

„Ja?" Starry zažmurkala, prekvapená a razom i celá červená. „To bude asi nejaký omyl."

„Philip ti o mne nič nepovedal?" pokrútil hlavou. „To je teda blázon!"

Starry si začínala zliepať jednotlivé súvislosti dohromady. Philip Brennan jej povedal, že v tejto agentúre pracuje niekto, kto ju pozná. Je to tento muž, čo teraz stojí pred ňou? No ona si na neho nespomínala. Navyše bol od nej o dosť starší, nemohol byť jej spolužiakom, pamätala by si na neho.

„Budem s tebou počas nasledujúcich mesiacov trénovať spev. Počul som tvoj hlas už mnohokrát, takže dúfam, že počas uplynulých rokov si ho nezanedbávala a nebudeme musieť toľko pracovať. Alebo sa mýlim?"

„To nie," vypadlo z nej.

„Nuž, tak teda čujme."

„Prosím?"

„Zaspievaj mi niečo."

Starry stuhla na mieste. No on nedbal na jej rozpaky a medzitým sa pohodlne usadil vo svojom kresle. Pozrel sa na ňu s lakťami opretými o opierky kresla a prsty spojil pred svojimi perami. No Starry aj naďalej stála ako soľný stĺp a zaryto mlčala. Je to tu. Nevedela spievať.