Črievice Popolušky sú čierne [Ladies First]

✦ 20. kapitola - Ľadová sprcha číslo dva ✦ (Časť 2.)

To, čo sa stalo, nemalo nič spoločné s jej súčasnou prácou v agentúre. Bol to od nich predvídavý ťah? Nenávistné komentáre sa nemnožili len na adresu So-Eun, ale i na jej a Rebeccinu. Poistila sa agentúra tým, že teraz vypustila to, čo sa jej stalo? Keď sa ľudia dozvedia o jej minulosti, možno ju troška aj poľutujú, možno si budú myslieť, že aj So-Eun voči nej vyjadrila ľútosť a preto ju vzala do skupiny. Akoby o tom rozhodovala. No zneužiť ich smutné spomienky na to, aby vytvorili senzáciu... Nesúhlasila s tým. Bolo to od nich špinavé a vypočítavé.

Starry sa obrátila k dverám. Neplakala. No vedela, že dnes viac zo seba nedostane ani jednu notu.

„Potrebujem trocha čerstvého vzduchu," povedala Treyovi. „Budem sedieť vonku na chodbe."

Za iných okolností by možno trval na tom, aby nahrávali, no tentoraz pochopil, že nesmie tlačiť na pílu. Iba je prikývol a obrátil sa ostatným dievčatám.

Starry vyšla von z nahrávacieho štúdia a napokon skončila na schodišti. Sadla si na schody a oprela sa bokom o zábradlie. Do uší si dala slúchadlá a pustila si hudbu. Zažmúrila oči.

Od momentu, ako sa s ňou skontaktoval Brennan, sa jej spomienky na autonehodu vracali čoraz častejšie. To, že sa teraz o tom dozvedeli aj novinári, jej v zabúdaní nikdy nepomôže.

Ponáhľali sa večer s mamou cez cestu z nákupu a zo zákruty vyletelo auto. Starry šla prvá, ruku mala natiahnutú dozadu a držala v nej jedno ucho ťažkej tašky. Jej mama šla hneď za ňou a držala to druhé. Vždy si takto nosievali prepchatú igelitku s nákupom. Mama tvrdila, že nebude chodiť s tou zahanbujúcou taškou na kolieskach ako nejaká dôchodkyňa.

Starry iba začula náhly rev motora a zrýchlila krok. O sekundu nato ju osvetlili reflektory, až bola na nejaký moment úplne dezorientovaná. Tak nejako sa asi musí cítiť zver, ktorá vybehne pred auto.

A potom už iba prenikavý škripot bŕzd. To, že je skutočne zle, vedela hneď nato, ako pocítila, keď jej rukou trhlo. Obzrela sa a nákupná taška jej padla na zem. Nevládala ju sama udržať a keď videla ako jej matka letí vzduchom, svet sa zastavil.

Húkanie sirén sa približovalo. Vodič vyskočil z auta a dal sa do behu po kraji cesty. Starry nikdy nebola konfliktná, ale v tom momente ju premohol hnev. Amok, aký nezažila ešte nikdy v živote. Schmatla z tašky konzervu a rozbehla sa za utekajúcim mužom.

Dohonila ho rýchlo. Z jeho pohybov bolo jasné, že je opitý na mol a to ju rozzúrilo ešte viac. Hodila sa mu okolo nôh a stiahla ho na zem. Padol na cestu, až to tak zadunelo. Autá navôkol začali zastavovať, dokonca aj policajné sirény už stíchli. Ale ona na nič nedbala. Zovrela v dlani konzervu a tĺkla ho, kam dočiahla.

O pár sekúnd nato ju ktosi schmatol okolo ramien a odtiahol preč. Keď prišla k sebe, sedela otrasená v sanitke. Z čierneho igelitu ležiaceho na ceste pochopila, že už nebolo pomoci. Otec prišiel po ňu okamžite. Snažil sa byť silný, ale ona videla, ako mu neraz zalomcovalo bradou a takmer vypukol v plač.

Ona neplakala.

Ten hnev ju spálil celú zvnútra a ostalo už len prázdno. Od policajtov sa neskôr dozvedeli, že toho chlapíka zastavili pri náhodnej kontrole a zistili, že je opitý. Ušiel im a tak ho naháňali. Preto išiel ešte rýchlejšie a nebezpečnejšie, než predtým.

Obzrela sa a videla ho sedieť v policajnom aute. Zoskočila z otvorenej sanitky a prešla k nemu. Zaťukala mu na okienko. Nemusel ho otvoriť, aby počul, čo mu povedala.

„Dúfam, že zhniješ vo väzení, ty hajzel," stihla na neho zasyčať, kým sa jej otec pevne nechopil a neodviedol ju domov.

Mattova skladba dohrala. Starry otvorila oči. Jeho skladby používala ako katalyzátor na svoje emócie, no vďaka ich dnešnej hádke jej už nepomáhali ani tie. Oči mala zapálené a unavené, nakoľko stále premáhala plač. Niekoľkokrát si ich pretrela, ale ničomu to neprospelo.