Črievice Popolušky sú čierne [Ladies First]

✦ 2. kapitola - Rekviem ✦ (Časť 2.)

Nadýchla sa, no rýchlo zavrela ústa, keď ktosi z poroty prehovoril ostrým tónom.

„Na toto nemáme čas," mávla rukou žena s pevne vypnutým drdolom a výrazným červeným rúžom. „Aj tak vás najprv chceme počuť bez hudby. Ak chcete potom vystupovať bez neho, budeme pokračovať. Ak nie, odíďte."

Dievča vyzeralo, že má slzy na krajíčku, ale ostatní ju ignorovali. Bol to jej problém. A ich pred budovou čakali ešte stovky nezaregistrovaných ľudí.

„Predstavte sa nám," povedal muž, čo sedel uprostred, asi hlavný šéf poroty.

Dievčatá s poradovými číslami od 231 do 240 začali zaradom sypať svoje mená, vek a nepodstatné detaily, ktorými sa chceli prezentovať. Aj sabotovanému dievčaťu sa podarilo pod tlakom spamätať sa a rýchlo vyrapotalo svoje meno.

„Číslo 236, Rebecca Orleová," vyriekla tá sabotérka.

Jej hlas bol pevný, bez kúska strachu či nervozity. Beštia. Starry preglgla. Mala sucho v ústach. Bola zvedavá, ako si bude počínať toto dievča, čo len pred chvíľkou tak vystrkovalo hlavu na chodbe ako pyšná pávica.

Kým niektoré zhlboka dýchali, aby sa upokojili a porazili stres, porota študovala osobné dotazníky, ktoré museli vyplniť a odovzdať predom. Keď si Starry všimla, že okrem fotografie tváre museli priložiť i fotku v plavkách, takmer skolabovala. Objala si svoje boky rukami. Cítila, že sa počas posledných mesiacov začala zaobľovať. A vraj postava modelky, Brennan si z nej určite uťahoval a ona mu na to skočila. Trúba.

„Dobre. Budete zaradom spievať, až kým vás nestopneme. Číslo 231."

Dievčina s plavými vlasmi sa nadýchla a spustila.

„Stop!" prerušil ju ihneď hlavný porotca, spievala sotva päť sekúnd. „Ďalej!"

Druhé dievča začalo. Hlas sa jej zachvel, zaspievala falošne.

„Vďaka, stačilo. Ďalšia!"

Dievča číslo 233 bolo síce šokované tým, že o jej budúcnosti rozhodovalo iba prvých pár sekúnd, no začalo rýchlo spievať. Namiesto pár slov sa jej podarilo zaspievať asi dva verše, kým ju zastavili.

Starry sa na to všetko dívala s neopísateľnou hrôzou. Celá ich budúcnosť závisela od prvých nôt, čo zaspievali. Niektoré ledva otvorili ústa a oni ich hneď stopli. Už súcitila s plačúcim dievčaťom z chodby, ktoré tvrdilo, že má naozaj talent. Ako ich majú presvedčiť, že dobre spievajú, keď si ich ani len poriadne nevypočuli?

Rebecca začala spievať. Zaspievala prvú strofu a takmer zastala, myslela si, že ju stopnú, ale oni ďalej počúvali. Starry naťahovala uši, keď začala spievať druhú časť piesne a premýšľala. Nemala zlý hlas, no bola si istá, že porota hodnotila nielen farbu hlasu a techniku spevu, určite zavážil aj výzor. Prvé dievča bolo troška pri sebe, druhé vyzeralo akoby sa bálo vyjsť medzi ľudí. Rebecca možno spievala schopne, no nebolo to hodné prvého miesta v speváckej súťaži. A takisto ani jej tvár nebola na prvý pohľad príťažlivá.

Skončila krátku ukážku piesne a ďalšie dievčatá pokračovali. No i tie boli bez milosti zastavené.

„Dobre, to by stačilo," prehovoril ten chlap.

Bolo zjavné, že má v týchto kastingoch prax. A zrejme si uvedomoval i to, aký húf ľudí dnes musia ešte vypočuť a ohodnotiť. A vykopnúť.

„Všetci von okrem čísla 236."

Ostatné dievčatá znechutené a sklamané odišli. Chlapík im pri odchode podával naspäť ich CD nahrávky, ktoré vyťahovali úplne zbytočne. Zato Rebecca sa postavila naspäť doprostred a sklonila hlavu. Kabelka z jej lakťa sa zošuchla a cupla na zem. Asistent až teraz vložil do prehrávača CD, čo si pripravila. Starry bola na jej druhé číslo zvedavá.