Črievice Popolušky sú čierne [Ladies First]

✦ 31. kapitola - Temnota ✦ (Časť 1.)

Keď sa Starry zobudila vo svojej izbe, mala pocit, že prešlo niekoľko stoviek rokov. Aspoň čas tak pomaly plynul. Len čo sa pozrela na hodinky, zistila, že prešlo len pár minút, hoci mala pocit, že už sa takto prevaľovala hodiny. Izba bola prázdna, postele boli neustlaté.

Vydýchla a vstala. Nemalo zmysel nasilu sa snažiť zaspať, veľmi dobre vedela, že dnes už viac nezažmúri oka.

Otvorila dvere a vyšla do kuchyne. Čakala, že bude tmavá a prázdna, ale ostala zaskočená. V kuchyni svietilo tlmené svetlo digestora. Nikdy nechápala, načo ho tu majú, keď sa v tomto byte poriadne v živote nevarilo.

So-Eun sedela za stolom a hľadela von oknom do tmy, hlava podopretá dlaňou a pariaca sa šálka čaju pred ňou. Rebecca sedela mlčky prehnutá cez stoličku, tvár ukrytá v záplave vlasov.

„Nemôžeš spať?" obrátila sa k nej So-Eun, len čo ju začula vojsť.

„Nie," pokrútila hlavou Starry.

„Nechceš čaj?" ukázala prstom na šálku. „Alebo kávu? Trey určite nejakú donesie, môžem mu zavolať, aby vzal jednu aj tebe. Čo ty na to?"

„Čo by robil Trey na káve? A kde by ju zobral?"

So-Eun sa usmiala. „Tam, odkiaľ nám ju nosí predsa každé ráno. Má v malíčku, kde robia kávu o akomkoľvek čase."

Starry sa posadila oproti nej a potom slabo vzdychla: „Dám si kávu."

„Super," usmiala sa So-Eun. „Napíšem mu."

So-Eun sa oprela na stoličke a potom znova vyzrela von oknom. „Po tom, čo som sa vrátila z nemocnice po nehode, nemohla som spávať. A tak som často bývala hore už skoro ráno. Trey mi zvykol nosievať hore kávu. Vždy sme sa kúsok pozhovárali a potom si každý šiel svojou cestou. Zvyčajne ešte vyspať sa na jednu-dve hodiny a potom vstávať."

Starry sa na ňu dívala, no radšej presunula zrak na svoje prsty na rukách. Bála sa, že ak by sa pozrela do tej tmy vonku, uvidela by v nej tú mladú ženu, ktorá skočila. Vraj umrela hneď po tom, čo prišla sanitka. Nedalo sa jej už vôbec pomôcť. A tak ju len museli nechať v bolestiach odísť.

„Poznala si ju?" opýtala sa jej Starry.

Bývala tu predsa dlhšie. Určite ju musela poznať. Bola zamestnankyňa ich agentúry. Musela o nej hovoriť, musela. Bála sa, že ak nie, postupne zmizne z jej spomienok, rovnako ako z mysle všetkých ľudí. Nechcela, aby sa niečo také stalo. Bolo to predsa tragické. Na také veci by ľudia nemali zabudnúť.

„Trocha," povedala So-Eun potichu. „Boli sme spolu v tej istej skupine na tréningoch. Mňa potom vzali do Four Elements a ona ostala sama. Tuším, že bola súčasťou nejakej dievčenskej kapely, ale nedarilo sa im. Myslím, že sa rozpadli po troch rokoch."

Pípnutie alarmu ich vyľakalo a stíchli. Trey vošiel dnu s taškou s kávami a priniesol im ich. Pod pazuchou mal zrolované noviny.

„Prišiel si rýchlo."

„Chcel som, aby nám tá káva nestihla vychladnúť," povedal a postavil ju na stôl. Usadil sa vedľa nich a položil tam aj noviny.

Nepovedal to, ale bolo zvláštne sedieť tam vo štvorici. No ani to, že tu bolo o jedného človeka naviac, nezľahčilo atmosféru, ktorá visela nad ich hlavami. Neveril tomu. Bolo to, akoby sa vrátil v čase naspäť dozadu, keď So-Eun nespávala, bola celá ľadová a on jej nosieval kávu len preto, aby ju aspoň kúsok zahrial. Nedokázal sa na ňu dívať, keď mu chradla priamo pred očami.

„To máš nové číslo?" opýtala sa ho Starry.

„Hej. Akurát ich doviezli, keď som išiel s kávou. Chcel som ich kúpiť. Museli si poriadne švihnúť, aby zmenili obsah čísla o takomto čase. Predpokladal som, že nad ránom už musia mať nové čísla vytlačené."