Črievice Popolušky sú čierne [Ladies First]

✦ 6. kapitola - V hlbinách mysle ✦ (Časť 1.)

Boli momenty, kedy si myslela, že je snáď tou najšťastnejšou bytosťou na planéte. Každý deň bol nabitý toľkým svetlom, až sa v ňom mohla kúpať. Myslela si vtedy, že sa nič nemôže stať. Že to takto bude trvať večne.

„So-Eun?" niekto jej stiahol slúchadlá z uší, až kým jej nedopadli na plecia.

Otvorila oči a zazrela lesk červených vlasov – Nina.

„Hm?"

„Zase máš svoju dumavú chvíľku," skonštatovala.

„Dumavá chvíľka", ako to Nina nazývala, boli momenty ako tieto, keď sa So-Eun odrezala od okolitého sveta prostredníctvom hudby. Vtedy zabúdala na to, čo sa deje naokolo. Bol to jej spôsob ventilácie, úniku. Robila to často, hlavne kým bola v strese, alebo keď bola unavená. Jej myšlienky vtedy často odbiehali k veciam, nad ktorými dovtedy nemala čas uvažovať.

„Nad čím premýšľaš?"

„Nad svojimi rodičmi. Už je to rok, čo som ich videla naposledy, ak nepočítam videohovory."

„Chýbajú ti?" spýtala sa jej Nina s náznakom zármutku v tvári.

„Ale iba troška. Mám predsa vás," zasmiala sa.

„Už viem. Vybavíme si dovolenku," rozhodla za ňu Nina. „Poletíme spolu. Vždy som chcela navštíviť Áziu. Možno prídem na chuť aj tomu tvojmu príšernému kimči."

„Nikdy nás nepustia."

„Povieme, že nebudeme spievať, dokiaľ s tým nebudú súhlasiť."

„Si trafená," So-Eun pokrútila hlavou a potom si naspäť nasadila slúchadlá.

Všimla si, ako na ňu Nina vyplazila jazyk. Nina bola najlepšia. Nina bola ako jej staršia sestra, akú nikdy nemala...

Manažér niečo skríkol a pieseň v jej telefóne dohrala práve včas, aby začula zdesené výkriky ostatných dievčat. So-Eun sa nahla dopredu, aby zistila, čo sa deje. Zazrela iba auto, ktoré sa rútilo priamo na nich. Alebo boli v protismere oni? Nevedela.

Dlaňou kŕčovito zovrela rúčku na dverách auta a zatvorila oči.

Svetlo, v ktorom sa dovtedy kúpala, zmizlo. Svet sčernel...

Zvuk nárazu auta ju prebudil. Neustále sa jej ozýval v ušiach. Posadila sa na posteli a chvíľku sa snažila pochopiť, kde sa práve nachádza. Po spánkoch jej stekal studený pot. Vlasy mala mokré. Privrela viečka, no nezabránila slzám, čo sa jej nazbierali v kútikoch očí.

Rozhliadla sa navôkol a spoznala svoju izbu a posteľ. Pozrela sa na hodinky stojace na nočnom stolíku. Bolo pol štvrtej ráno. Nespala ani dve hodiny. Vedľa na ďalšej posteli uvidela ležať Starry, to nové dievča, ktoré k nej nasťahovali bez toho, aby to s ňou prebrali. Zdalo sa, že ju nezobudila.

So-Eun skopla zo seba prikrývku a prešla do kúpeľne. Potichu zatvorila dvere. Svetlo na strope nebolo vôbec hrejivé a príjemné. Bolo tak ostré a studené, až jej rezalo unavené oči.

Napustila si do skleneného pohára trocha ľadovej vody a potom sa napila. Ruky sa jej chveli, ale na to bola už zvyknutá. Sklo zahrkotalo, keď ho opatrne kládla späť na umývadlo.

Schmatla osušku z vešiaka na dverách. Keď nahá vliezla do vane, pustila na seba horúcu vodu. Oprela sa o stenu a pomaly sa po nej chrbtom zviezla až na spodok. Ostala tam schúlená, voda striekala naokolo, močila jej vlasy a zaplavovala kúpeľňu, ale ju to nezaujímalo. Myšlienky sa jej neustále obtáčali okolo pohrebu dievčat. Dva roky, čo jej tieto udalosti nedali spávať. Dva roky, čo na ne nedokázala prestať myslieť. Akoby to bolo iba včera, keď po prvý raz stretla Treya.