Hranice snov [POZASTAVENÉ]

Prológ

2005 - Anglia

Všade bola tma, no Alexovi to nevadilo. Usmieval sa. Myslel si, že tu ho nikdy nenájdu. V diaľke počul jemný hlas pani Rolandovej, jeho adoptívnej matky už od kedy si pamätal. Odrazu sa kroky začali približovať. Alex ustúpil o kúsok dozadu, keď v tom sa dvere na skrini otvorili.

,,Tu ťa mám!'' zahvízdala s úsmevom na tvary. Alex sa prudko rozbehol von. ,,Je na čase ísť do postieľky.'' prihovorila sa mu.

Mala pravdu a on to vedel, no namiesto prikývnutia zareagoval presne tak, akoby zareagovali aj iné šesť ročné deti. ,,Prečítaš mi rozprávku?'' opýtal sa.

Na to, že mal však šesť vyzeral až priveľmi vyspelo. Jeho minimálne desať ročný výzor, sa akoby nehodil ku správaniu odkukanému od iných detí v jeho veku.

Pani Rolandova sa pousmiala svojim spôsobom, ktorý dokázala vyčarovať len ona a pokývala hlavou smerom do jeho izby. Vždy presne vedela, čo a kedy má urobiť či povedať. To bola asi jedna z vlastností, ktoré na nej Alex vždy obdivoval. V okamihu už ležal v posteli a počúval príbeh, ktorý už poznal skoro naspamäť. V takýchto chvíľach mu pripomínala matku. Vedel, že to tak nie je. Že nezažije objatie skutočného materského náručia. Z nejakého dôvodu mu to však nikdy nevadilo. Nikdy nepremýšľal, prečo to tak je a pani Rolandova mu o tom nerozprávala. V jej očiach však videl nehu a súcit.

Hovorí sa že dieťa svoju rodinu spozná, aj keby ju nikdy nevidelo, no on vedel, že aj keby sa niekedy vo dverách objavila tá pravá, túto by neopustil. Veď čo je to za rodinu, ktorá ťa opustí ako malé dieťa. Vždy vedel, že je tu aj druhá možnosť, no radšej nad ňou nepremýšľal. To však neznamenalo, že si to ostatný nemysleli. Nebránil im v tom. Niekde vnútri dúfal, že sa mu týmto už nikdy život neskomplikuje. Okrem pani Rolandovej tu totiž ešte žila jej malá trojročná dcérka, ktorú bral skoro ako mladšiu sestru a urobil by pre ňu čokoľvek.

Zrazu príbeh skončil a Alex si ľahol. Pani Rolandova sa k nemu naklonila, pobozkala ho na čelo a s popriatím sladkých snov odišla. Prevalil sa na bok. Zatvoril oči, no hneď ich aj otvoril. Bol vyčerpaný, viečka sa mu zatvárali...no niečo mu našepkávalo, že spánok nie je múdra voľba. Nie dnes. Samozrejme vtedy nevedel, čo všetko sa začne pomaly meniť, keď jeho myseľ upadne do hĺbky noci a chtiac nechtiac zaspal.

S počiatku sa nedialo nič. Išlo o bežnú noc, pri ktorej spal, niečo sa mu zdalo a na ďalší deň to znovu zabudol. Po chvíli sa však niečo zmenilo. Cítil to. Ocitol sa na mieste, na ktorom nikdy nebol, no aj napriek tomu sa mu zdalo známe. Až príliš. Bol v dome. Nešlo však o byt ani malý rodinný dom. Bola to vila. Najväčšia súkromná budova, akú kedy videl. Masívne murované steny týčiace sa do výšky niekoľkých metrov vyzerali ako z minulého storočia. Malé okná odhaľujúce len kúsok z vnútra budovy boli ako nové a za ním sa rozprestierali obrovské vchodové dvere. Bolo málo pravdepodobné, že to je s tohto obdobia, no bolo tam útulne. Po prvý krát sa cítil ako doma. Nevedel však prečo. Rozhodol sa vyjsť hore schodmi, keď niekto odrazu zašepkal jeho meno.

,, ÁÁÁléééx!!'' Vystrašilo ho to, no zároveň uistilo, že tam už bol. Ten hlas bol viac ako známi, vedel že ho už počul. Potom sa to ozvalo zas. ,,ÁÁlééx, neboj...neboj sa, tu som..''

Už sa mu to nepáčilo, mal pocit, že zažíva niečo odznova, niečo čo už zažil, no pritom sa to nikdy nestalo. Musel odísť, ale ako...? Bol to sen. A vtedy si to uvedomil. Sen. Len sen, neskutočná ilúzia. Nikdy sa to nestalo. Opakoval si, no niečo mu hovorilo, že to tak nie je. Áno bol to sen, ale príliš živý a skutočný na to, aby sa nikdy nestal.

Hlas sa ozval znovu ,,Alex, počúvaj. Nepozeraj sa. Zavri oči.''

Mal pravdu aj keď išlo o sen, zrazu bol neuveriteľne unavený. Po chvíli skutočne svoje viečka sklopil a otvoril ich až na druhej strane reality. Od tej noci sa to stávalo častejšie, ale už nikdy sa neocitol v tom istom dome.

Tento príbeh som vyhrabala ešte z čias keď som začínala písať (to však neznamená, že som už nejaký odborník :D.) Keďže som do neho však investovala veľa času, napadlo ma žeby to chcelo uverejniť. Prajem príjemné čítanie :)