Hranice snov [POZASTAVENÉ]

31.Časť

Alex sa prevalil na bok. Slabé lúče slnka, prenikajúce cez pootvorené žalúzie, mu nepríjemne osvetľovali viečka. Nemal predstavu o tom, koľko môže byť hodín, no budík zatiaľ nezazvonil. Pri predstave toho, čo všetko ho dnes čaká, sa ešte väčšmi zavŕtal do perín. Dúfal, že si pokojné chvíle bude užívať ešte aspoň desať minút.

Priestor však náhle preťal ostrý zvonivý zvuk, pri ktorom si zúfalo s povzdychm prekryl uši vynkúšom. Pomaly s námahou vystrčil nohy spopod periny a položil ich na parkety vedľa postele. Pri prvom dotyku studenej dlážky na jeho rozohriatej pokožke, mu telom prebehli zimomriavky.

Otupene vstanúc, sa pobral do kúpeľne. Už dlho nezažil takú nechuť do nového dňa. Možno to spôsobila predstava Sophiinej prítomnosti alebo možno len nadchádzajúci Erikov tréning. Tak či tak, by sa bol radšej na celý deň schoval pred svetom doma.

Opatrne si umyl tvár studenou vodou a z duše si vzdychol. Vedel, že Erik sa v tréningu a bojoch výživa a niečo mu navrávalo, že by to mal mať v krvi aj on, no vôbec to tak nebolo. Predstava smrti a zápasenia ho nelákala o nič viac, než krvopotný výcvik, ktorý bol pre neho naplánovaný.

Keď po pár minútach ranného rituálu vyšiel z kúpeľne, sadnúc si na posteľ, si znova prečítal to, čo včera poznámkovito spísal.

,,Obdarený zručnosťou v bojoch.'' povedal si sám pre seba so zúfalým úsmevom. ,,To asi ťažko.'' poznamenal a založiac papiere do šudlíka, sa pobral do kuchyne.

***

Erikovi sa tento deň ani pri najmenšom nepozdával. Už od piatej ráno si prehrával rôzne scenáre a závery toho, ako sa dnešok skončí a ani jeden nebol prispôsobený aktuálnej situácii. Nemal však na výber. Dnes sa to uskutoční. Buď to bude jeho posledné rozhodnutie, ktoré urobí alebo prvé správne. O tej druhej možnosť dosť pochyboval.

Teraz však na to ešte nebola vhodná chvíľa. Pomaly kráčal smerom ku škole, premýšľajúc, či si to nerozmyslí. Ešte bol predsa čas. Vlastne bolo ešte veľa času. Dobre si však uvedomoval, že múdrejšiu a jednoduchšiu cestu si zvoliť už nestihne. Zrazu zbadal Alexa, vchádzajúceho do budovy, na čo ho s povzdychom dohnal.

,,Čau.'' pozdravil stručne.

Alex nezaujato odkývol, po čom sa mohli spoločne pobrať do triedy.

,,O koľkej dnes prídeš?'' hodil po ňom Erik skúmavý pohľad.

,,Hneď po škole. Či?'' netváril sa veľmi nadšene.

,,V podstate...načo plytvať časom, že.'' skonštatoval Erik, sadnúc si na miesto.

Opatrne sa porozhliadol po triede, snažiac sa nájsť Sophiu, ktorá mu zavŕtala do hlavy až v okamžiku pri prekročení prahu školy. Našiel ju. Sedela dva rady pred ním oblečená v krátkych levanduľových šatách, doplnených o tmavé baleríny a fialovú sponu vo svojich hustých blonďavých vlasoch.

Erikovi trvalo opäť niekoľko dlhých sekúnd, kým sa konečne spamätal do normálu. Čo sa to s ním deje? Má predsa oveľa dôležitejšie povinnosti než zbaliť nejakú ľudskú babu.

Aj napriek tejto myšlienke sa na ňu počas celej hodiny nemohol prestať dívať. Zo snov ho bol schopný vytrhnúť až ostrí zvuk zvončeka.

,,Čo je ďalšie?'' opýtal sa otrávene.

Alex sa na chvíľu zamyslel, po chvíli pokojne skonštatujúc ,,Telocvik.''

Erikovi sa akoby mávnutím čarovného prútiku rozjasnila tvár.

,,Ešte som nikdy nevidel nikoho s väčším nadšením pre telocvik.'' zasmial sa zľahka Alex.

,,Je to jediný predmet, ktorý mi v ľudskej škole ide.'' objasnil mu radostne.