Hranice snov [POZASTAVENÉ]

2.Časť

Ocitol sa v sne. Problém bol, že  tento krát v jeho vlastnom. Po dosť dlhej dobe otvoril oči tam, kde ešte nebol, alebo vedel, že snívajúci tam ešte nebol. Nejednalo sa totiž o spomienku. Stál v cele, z časti obkolesenej hrdzavými točmi. Naokolo panovalo šero pričom jedinými zdrojom matného svetla, bol malinký lampášik v stene naproti.

Obzerajúc sa dookola náhle zbadal niečo, čo v ňom vzbudzovalo des. Aj keď bol o niekoľko rokov starší, seba by spoznal kdekoľvek. Sedel v rohu miestnosti, pozerajúc do prázdna. Vyzeralo to, akoby už dosť dlho nespal a jeho zelené, krvou podliate oči nenasvedčovali nič dobré. Vedľa neho sedel nejaký chalan. Mal uhľovočierne vlasy a bledomodré oči, ktoré upieral do zeme. Vyzeral rovnako zničene ako on.

Alex začal cúvať. Ten pohľad bol strašný. Nevedel čo má robiť. Toto sa mu ešte nestalo. Začal panikáriť. Zrazu sa jeho snové ja pozrelo na neho. Priamo. Akoby ho videlo. Nepovedalo však nič, len mu venovalo ten upierajúci pohľad, ktorý mu stále hovoril jedno. Bola to jeho myšlienka. Počul ju.

,,Zabráň tomu. Pomôž jej. Introitum. Introitum. Introitum.''

Nemohol to už vydržať. Čomu? Kde to je? Prečo tu je? A kto je pre boha henten chalan? Pravdepodobne toto bola práve tá panika, ktorá ho prebrala.

Keď sa zobudil boli asi tri hodiny ráno. Posadil sa a so zamyslením skonštatoval, že si nič nepamätá. Bol to dosť zvláštny pocit. Jedna jeho časť mu hovorila, aby si spomenul, tá druhá ho varovala, aby to neskúšal. Pre stále nepríjemný pretrvávajúci pocit sa rozhodol, radšej na to zabudnúť.  Možno to bolo toho zásluhou, no viacej sa to už neopakovalo.

Všetko pokračovalo normálne. No, normálne ako v jeho svete. Naďalej videl strach ľudí a čím ďalej, tým viac ho to pokúšalo. Našťastie u neho opäť prevládol rozum. Naučil sa však niečo nové. Dokázal priviesť ľudí do bdenia.

Väčšinou to každý považuje len za slabé sny. V skutočnosti, išlo o to uspať určitú časť ľudskej mysle. Musel však dávať obrovský pozor na každý jeden svoj krok. Pár krát skoro niekoho zabil a to s toho dôvodu, že prinútil vypnúť až priveľa funkcií mozgu. Následne to už fungovalo ako normálny sen, až na to, že ho mohol kedykoľvek zrušiť.

Po prvý krát to skúsil počas hodiny chémie. Každý sa nudil a zaspával, takže to nebolo boh vie ako namáhavé. Tieto sny sa dali ovládať aj bez toho, aby on sám spal. Celkom sa stačilo uvoľniť, dostať sa do cudzej hlavy a podľahnúť fantázií, kým mal zatvorené oči. Bolo to veľmi namáhavé, ale ako to už chodilo, pri cvičení sa zdokonaľoval a tak sa aj túto schopnosť naučil ovládať.

Keďže ho však trochu znepokojoval fakt, že pri najmenšej chybičke môže niekoho pripraviť o život, radšej túto možnosť skoro vôbec nevyužíval. Všetko išlo ďalej a on naozaj zabudol na sen, ktorý si vlastne ani nepamätal. Teda až do dňa keď začal chodiť na strednú.

* * *

V prvý deň školy nemienil zapadnúť z jednoduchého dôvodu. Nedokázal sa totiž s nikým dlhšie rozprávať. Klásť otázky a počuť odpovede ešte skôr, ako ich daná osoba vysloví nebolo najpríjemnejšie. Všetky myšlienky, ktoré sa všelijako snažil blokovať, no napriek tomu sa mu zabodávali do hlavy, nemohol považovať za harmonický pocit. Hlavne keď vás ešte aj každý pozoroval a myslel na všetko čo sa všetkého týkalo. K tomu, s Danom sa nekamarátil od vtedy ako sa odsťahovali a teraz bol sám. Opäť. Prekvapivo mu to však nevadilo.

Vošiel do triedy a sadol si úplne do zadného radu lavíc. Obzerajúc sa po miestnosti, uvidel všetkých tých ľudí, jeho budúcich spolužiakov,  plných egoizmu o svojej dokonalosti, či toľkej arogancie voči ostatným. A pri tom boli zviazaný takými stupídnymi strachmi. Bolo by ľahké dopriať im to, čo už od Mikiho sna nerobil. Vytvoriť nočnú moru. Možno až príliš jednoduché. Nechal to opäť tak. Nikto tam však nebol tak výnimočný ako si myslel.

Po chvíli jeho úvah, vošla do triedy učiteľka a spustila ,,Dobrý deň, ja som vaša nová triedna profesorka Jannet Strymse a budem vás učiť Angličtinu, dejiny....'' Nepočúval ju.

Zhruba po desiatich minútach sa otvorili dvere a niekto vošiel dnu. Učiteľka prerušia svoj výklad.

,,Prečo meškáš?'' opýtala sa. Žiak neodpovedal, načo Jannet s povzdychom  dodala. ,,Ako sa voláš?''

,,Erik.'' odvetil povýšenecky, ba až arogantne.

Nemal veľmi priateľský hlas, no Alex sa naňho neunúval pozrieť. Veď načo. Určite v ňom uvidí, len ďalšieho nagelovaného chalana, ktorý si o sebe myslí boh vie čo. Minimálne jeho hlas, ktorý jednoznačne vypovedal o tom, že má celý svet ukradnutý, tomu nasvedčoval. V tej chvíli ho vôbec nenapadlo to, čoby za iných okolností bolo samozrejmosťou.

,,No, Erik máš šťastie, že je len prvý deň. A pre budúcnosť ti doporučujem zmeniť tón, s akým sa so mnou zhováraš. Sadni si.'' povedala učiteľka, na čo sa Erik okamžite pobral k laviciam.

Takto by to asi bolo vždy, kebyže sa pokúša navštevovať bežné školy. Tento krát však musel. Nebolo to z dôvodu, žeby nebodaj chcel, no určitá povinnosť voči svojej zvedavosti ho nútila overiť si neoverené. Spoločnosť veľmi nevyhľadával a preto netrvalo dlho, kým si vybral lavicu. Nemal čas zaoberať sa touto školou a dobre to vedel. Sadol si ku prázdnemu stolu hneď pri tom Alexovom.

Úplný zadný rad a žiadna spoločnosť? To Alexa trochu prekvapilo. Zrazu cítil, že sa na neho díva. Dnes už nemal náladu čumieť na nikoho a vidieť mu do duše. V tej chvíli mu to konečne došlo. Prečo nič nepočuje? Samozrejme, že počul veľa myšlienok, no žiadna nepochádzala od neho. Po pár sekundách to nevydržal a pozrel sa tiež.

V tej chvíli Alex skoro spadol zo stoličky. Už ho videl. Dávno, ale videl. Bol to onen sen, na ktorý už zabudol. Erik, chalan s čiernymi vlasmi a strašidelne belasými očami, na neho upieral svoj chladný pohľad. Pôsobil skoro ako havran s mŕtvolne nebezpečným výrazom, ktorý len čaká, kým sa prihliadajúca  obeť, nebude schopná ubrániť ostrosti jeho pazúrov.

Alexov pohľad však trval len dve sekundy. Keď si uvedomil na koho sa pozerá, odvrátil zrak. Nespomenul si úplne. Len niečo cítil. Akoby záblesk niečoho čo už videl. A tým zábleskom bol práve on.

Myslím, že touto časťou som sa dostala z úvodných opisov. V najbližšej dobe, by to mal byť konečne nejaký normálny dej :D