Hranice snov [POZASTAVENÉ]

34.Časť

Alex pomaly s rukami, založenými vo vreckách, kráčal po vyprázdnenej ulici. Hoci bolo len šesť hodín, všade naokolo vládlo hrobové ticho, posplietané hustou tmou. Za normálnych okolností by mu to možno bolo prišlo zvláštne, no v tejto chvíli už viac nebol schopný zvláštnosti vnímať.

Vláčil sa pomalými krokmi, akoby sa jeho telo nechcelo podvedome vzdialiť od Erikovho domu. Bol to zvláštny pocit vzhľadom na fakt, že sa dnes tešil práve na tento moment, keď ho bude konečne opúšťať.

Trvalo ešte pár dlhých chvíľ, kým sa svojim lenivým tempom dostal na prah vlastného domu. Vnútri vládla prekvapivo tma ešte hustejšia, než ktorou prechádzal vonku a hoci sa mu zdalo, že to nie je možné, aj ticho, ktoré bez problémov prekonalo to z ulice. Zabuchnúc za sebou dvere, sa pomaly odvliekol do svojej izby.

Hoci sa dnes u Erika väčšinu času skôr váľal po zemi, než trénoval, nutkanie osprchovať sa ho neprešlo. Ospalo kráčal ku kúpeľni, až kým v šeru nenahmatal kľučku dverí a nevošiel dnu. Zaplavila ho ostrá žiaria neónového svetla, šíriaca sa od stropu miestnosti. Prižmúriac oči, čo najrýchlejšie vošiel do vane, okamžite zapnúc jemný prúd vlažnej vody. Chladné kvapky začali pomaly odnášať jeho negatívne myšlienky preč.

Väčšinou to zafungovalo na pomerne dlhú dobu, no tento krát sa mu to nedarilo udržať ani celú minútu. Pomaly si prešiel rukou na krk v nádeji, že ho upokojí aspoň jemný dotyk maličkého kryštálového predmetu, ktorý mu už bol toľko krát z neznámach príčin oporou. V momente, ako sa jeho dlaň priblížila na miesto, kde ešte nedávno cítil ten známy dotyk, rázom zmeravel.

Všetka únava znenazdania opadla a na jej miesto sa dostavilo zdesenie. Zdesenie z toho, že sa jeho ruka ničoho nedotkla. Po pár dlhých chvíľach bezradnosti, sa napokon dostavila nepotlačiteľná zlosť. Jediné miesto, kde mohol byť...jediná osoba, ktorá ho mola vziať...ktorá k tomu mala príležitosť...bol Erik.

V tom momente, ako mu táto skutočnosť došla, sa s rachotom vyvaliac z kúpeľne, na seba hodil prvé čisté veci, ktoré našiel. Nerozmýšľajúc nad tým, čo urobí, ako zareaguje alebo čo bude nasledovať, sa v najrýchlejšom možnom tempe rozbehol po priestore domu až do tmy ulíc.

***

Erik ležiac na posteli, sledujúc kľúčik hompáľajúci sa mu nád hlavou v rukách, ticho premýšľal nad tým, čo asi bude nasledovať. Alex sa pravdepodobne čoskoro dozvie, že mu niečo chýba a on dovtedy určite nestihne zistiť, ako sa s tým vôbec narába. Celé to trochu nedomyslel.

Pomaly vložil prívesok do šuplíka v stole, si opäť ľahol. Už sa mu ten nápad nezdal ani z polovice taký správny, akým ešte pred nedávnom bol. Zrazu ho z myšlienok prebrali hlasné kroky, ozývajúce sa z chodby, približujúce sa až nebezpečne rýchlim tempom. Prečo len nikdy nezamyká vchodové dvere?

Zrazu sa vstup do izby prudko otvoril, pričom sa na jej prahu objavil očividne podráždený Alex. Bolo prekvapivé, že mu zrazu hľadanie jeho polohy v zložitom dome nerobilo problém.

Erik sa s povzdychom posadil, zadívajúc sa do jeho zúriacej tváre. Takto ho ešte doposiaľ nevidel. Na jeho zvyčajne pokojnom výraze sa tento krát značili viditeľné vrásky, doplnené o nebezpečne pôsobiacu auru, ktorá z jeho pohľadu sálala.

,,Želáš si niečo?'' spýtal sa zľahka.

Alex pomaly vošiel do miestnosti. ,,Nenašiel si tu taký maličký sklenený prívesok v tvare kľúčika?'' skúsil prv pokojne, hoci sa jeho hlas chvel hnevom.

,,Nie, je mi ľúto. Možno si ho niekde stratil.'' skonštatoval Erik, rozmýšľajúc ako dlho si ten pokojný prístup asi udrží.

,,Chcel som ti dať príležitosť vyhnúť sa titulu zlodeja, no očividne to s tebou po dobrom nejde. Kam si ho dal?!'' prešiel už rovno k veci.

,,Neviem o čom to hovoríš, ale žiadny tvoj majetok nemám.'' pokračoval v zapieraní Erik.

,,Načo ti vlastne je?! Je to len obyčajný prívesok!'' dodal Alex, akoby ho ani nepočul.

Erika to jeho omieľanie rýchlo však prestalo baviť. ,,Nie...nie je.'' zašomral ticho.

,,Čo si to povedal?'' zasmial sa v hneve Alex.

,,Že to nie je len obyčajný prívesok.'' odvetil stroho.

,,Naozaj?'' opýtal sa ironicky. ,,A načo ti teda je?''

,,Si vážne úbohý.'' odfrkol si Erik.

,,Hovorí niekto, kto okradol dôverčivého človeka.'' prehlásil opovrhujúco.

,,Tebe síce asi nedošlo, čo si zač...prečo si toho všetkého schopný a k čomu tá vec slúži, no mne to doplo hneď. Ako je vôbec možné, že si toho stále nie si vedomí?'' opýtal sa povýšenecky Erik.

Alex mal toho dosť. ,,Ale som. Došlo mi to už keď som bol u teba po prvý krát a počul ten príbeh. Došlo mi to už keď som mal tie divné sny o budúcnosti. Keď som uvidel tú knihu o sebe, ktorú si čítal...'' zrazu sa v ďalších slovách zasekol.

,,Sny o budúcnosti?'' vstal náhle Erik, akoby začujúc niečo nemožné. ,,Sny, ktoré slúžia ako varovanie pre zmenu v minulosti?'' opýtal sa rozladene, zabudnúc na celú situáciu s príveskom v šuplíku. ,,Čo v nich bolo? Pred čím varovali?''

Alex však odpovedať nevládal. Ako mohol povedať niečo o snoch budúcnosti, keď si na ne nepamätal? Ako to, že je jeho podvedomá myseľ natoľko popredu pred jeho myšlienkami? Nevediac, čo si má myslieť, mu všetko pred zrakom obelelo, na čo znova pocíti tu istú migrénu, ktorú zažil pred mnohými rokmi.

Znovu videl obraz mreží. Znova začul myšlienky, ktoré si sám posielal. Znova a znova mu dochádzalo všetko, čo opätovne zabudol...čo chcel zabudnúť znova, ešte aspoň raz.

Zvaliac sa v bolesti na zem, si chytil hlavu do rúk. Erik, ktorý k nemu okamžite pribehol, sa zaujímal prevažne len o jednu vec.

,,Čo v nich bolo, Alex? Čo?'' naliehal na neho, dúfajúc, že to znova nezabudne.

Alexovi sa zdalo, že padá, že sa z toho už nikdy nepreberie. Zo sna, ktorý keď sníval síce existoval, no už viac nežil. Zrazu to však opäť začul. Poslednú myšlienku, ktorá mu odznievala v hlave od momentu, v ktorom ju po prvý krát počul. Tie posledné slová, ktoré sa museli nehľadiac na okolnosti naplniť.

Temnota pomaly upadala a okolo neho sa znovu objavilo svetlo Erikovho domu. Ležal na zemi, vnímajúc len to, ako sa ho osoba nad ním snaží prebrať. Teraz už však nebol nahnevaný. Už to totiž chápal...chápal, ako môže predísť všetkému, čo videl.

,,Žiješ?'' prezeral si ho Erik po tom, ako sa Alex zmätene posadil. ,,Na chvíľu sa mi zdalo, že si plne stratil pulz.''

Ten ignorujúc jeho náhlu starosť, jemne pokýval hlavou zo strany na stranu, následne mu venujúc pokojnejší pohľad.

,,V poriadku...pomôžeme jej.'' prehlásil. ,,Ale tento krát oficiálne a spoločne.'' natiahol k nemu ruku na znak, že mu má vrátiť to, čo náleží ako vlastníctvo jedine jemu...

Konečne som upravila ďalší diel :D už sa dostávame ku hlavnému deju tak tu snáď ešte chvíľu vydržíte :)