Hranice snov [POZASTAVENÉ]

35.Časť

Alex opäť ležal na posteli v jednej z Erikových izieb a premýšľal. Jemný známy dotyk kryštálového kľúčika na hrudi ho znovu upokojoval. Nemohol uveriť ničomu z toho, čo mali v najbližších dňoch v pláne.

Hoci presne vedel, ako sa dostať na začiatok cesty, vedúcej do snového sveta, ani z ďaleka netušil, čo bude následne pokračovať a či sa to vôbec bezpečne skončí. Pomôcť mu však definitívne musel. Nebolo to však len kvôli znovospomenutému snu.

Po pravde s ním postupom času začal súcitiť. Sám si nevedel ani len predstaviť, ako sa asi musel celé tie roky cítiť...navyše už aj trochu chápal dôvodu, pre ktorý sa v momente objavenia stopy, ktorá by ho mohla posunúť v záchrane ďalej, tak rýchlo uchýlil k razantným krokom.

Jedným z tých menších problémov navyše ešte bol fakt, že sa nachádzali len v strede týždňa, čiže im voľno začínalo až o tri dni. Ani jeden z nich však nemohol presne odhadnúť, ako dlho potrvá, kým sa odtiaľ vrátia, keď vôbec...

Z tohto dôvodu, sa Alex so silnými pochybami priklonil k improvizácii. Ráno, po tom, čo sa výnimočne neukázal na raňajkách, za ním Anet samozrejme zašla. Presvedčiť ju, že sa necíti dobre a súrne musí ostať doma po dobu aspoň niekoľkých dní, nebol po stránke realizácie žiaden problém. Ten nastával skôr v tom morálnom hľadisku.

Za bežných okolností by mu to totiž nebola dovolila, keďže by rýchlo spozorovala, že jednoznačne simuluje. Navyše by jej neunikol fakt, že sa v skutočnosti doma nenachádza. Po tom, čo sa však donútil ku jemnému nátlaku zo strany svojich schopností, sa už viacej nemal čoho obávať.

Zrekapitulujúc si, čo doposiaľ zorganizoval, po ešte asi desiatich minútach nečinného sedenia, sa napokon konečne otvorili dvere a do izby opatrne nakukol Erik.

,,Môžeme?'' spýtal sa nedočkavo s jemným náznakom úsmevu na tvary.

Alex letmo prikývnuc, sa ihneď pobral za ním. Pomerne dlhý čas len kráčali dlhými chodbami, ktoré sa mu už nezdali také mätúce, ako keď sa nimi prechádzal po prvý krát. Po tom, čo konečne zabočili rovnako, ako zvyčajne smerom do pivnice, sa už vcelku jednoducho dostali do tréningovej miestnosti pre iluzionizmus.

Alex sa pozrel na známe kreslá a sadnúc si do jedného z nich prehovoril. ,,Takže...''

Erik ho však váhavo prerušil ,,Si si istý, že si pamätáš sen, od ktorého sa dostaneme ďalej?'' opýtal sa vážne, vyťahujúc oranžový drahokam.

,,Som.'' prikývol isto, hoci sa jeho pocity nedali nazvať rovnako. ,,Čo to má byť?'' dodal ukazujúc na kryštál v Erikovej ruke, snažiac sa uvoľniť atmosféru napätia z neznámeho, ktoré ich na druhej strane očakávalo.

,,Opál. Prenesie ma do tvojho sna.'' skonštatoval, sadajúc si do kresla vedľa toho Alexovho.

Opatrne doň vložiac drahokam, mu venoval posledný pohľad pred samotným začiatkom. ,,Pamätaj, že musíš zaspať prvý. Následne budeš mať asi minútu na to, aby si vytvoril onen sen, ktorý sa ti vtedy zdal. Onedlho sa tam objavím aj ja, tak čakaj na mieste.'' vysvetlil.

Alex len nemo prikývol a s odhodlaním zatvoril oči. Skôr než za viečkami ucítil nával druhej strany, vedel, čo treba robiť. Kým ich stihol znova otvoriť, premietol si podobu oného sna spred pár dní, do prostredia okolo seba. Po tom, čo sa poobzeral, už opäť stál uprostred dlhej úzkej chodby plnej spomienok, na konci ktorej sa mala nachádzala tá, určená čisto jemu. Ani nie za pol minúty, sa vedľa neho prakticky z ničoho objavil Erik.

,,Wow...to ma podrž. To má byť ono?'' opýtal sa, bezmyšlienkovite si obzerajúc každé jedny dvere, rozmiestnené pozdĺž stien uličky pred ním.

,,Hej.'' skonštatoval Alex spokojne svojim výkonom.

Erik sa opatrne priblížil ku jednej z mnohá kľučiek, zľahka na ňu položiac ruku. ,,Nakukneme niekam?'' spýtal sa so šibalským úškrnom na tvári.

,,Nie. Nebudeš sa mi hrabať spomienkami.'' odbil jeho detinskosť Alex.

Hoci sa Erik zatváril sklamane, naďalej pokračoval v podrobnom prieskume dverí. Alex síce nebol priam nadšený, no ani mu obzvlášť neprekážala predstava, žeby sa musel so spomienkami s niekým podeliť. V tejto chvíli mal však hlavu plnú iných, oveľa dôležitejších myšlienok, čiže cestovanie minulosťou neprichádzalo do úvahy.

Pomaly prechádzajúc dlhou chodbou, každý vo svojom tempe, napokon došli na jej koniec. Alex znovu ucítil páliví pocit na hrudi, hovoriaci, že je hranica medzi svetmi na zlomovom bode.

Opatrne si zložiac kľúčik z krku, so spýtavým pohľadom pozrel na Erika. Keď však dúfal v aspoň ten najmenší náznak váhania, nedočkal sa ho. Erik sa s čistým rozhodnutím díval na kryštálové dvere, zatiaľ čo Alex s povzdychnutím a neistotou vložil kľúčik do príslušnej dierky.

Prv než ním vôbec stihol čo i len pootočiť, ozvalo sa hlasné zašumenie, na ktoré sa vchod samovoľne zachvel. Nastala chvíľa napätia, počas ktorej sa všetko navôkol začalo meniť, akoby sa ich myseľ priam premiestňovala do inej dimenzie.

Samotné dvere sa neotvorili ani nezmizli, no až napokon keď už nebolo čo iné v okolí zmeniť, sa konečne premenili aj oni samé, zničiac tak poslednú prekážku deliacu oba svety...

Ako prvé sa chcem ospravedlniť, že dlhšie dobu nevyšiel žiadny diel...a ako druhé, že je tento po toľkom čase ešte aj kratší. Napriek tomu dúfam, že sa kapitola páčila, za každú hviezdičku či názor budem vďačná :)